Drobné príhody (Sexturisti mesta Bratislavy)

Obzerám sa a naozaj - nikde nijaká dievčina, všetko zalezené. Je obed, asi všetky umývajú riad - myslím si, ale neviem ako sa povie po anglicky "riad" a tak som radšej ticho. Nakoniec nám okolo nosa brnkne akási drobnobruneta, tak na ňu hrdoukazujem prstom, ale oni krútia hlavou. "Vieš, prišli sme sem na týždeň a potrebovali by sme skôr nejaké pekné ženy na jednu noc." Ahá, tak také veru práve riad neumývajú (doprajme im po nočnej šichte odpočinok, nech má každý raz za čas kam zložiť údy).

Tu ale pre istotu započínam svoje jachtanie - že som chlapec nevinný a ešte k tomu Bratislavy neznalý ( "I am from middle east of Slovakia"), že som celkovo o týchto veciach veľa počul a málo konal, že som prosto a jednoducho ako objekt pomoci týmto pánom celkom nevhodný. Nepomáha; ten s briadkou a chlípnym pohľadom ma hneď pretína a do ucha mi spíkuje jedno "mean" za druhým. "...Chceli by sme sa ťa spýtať, či by nám vedel zohnať nejaké ženy tak do povedzme do sto eur?"

Opäť len čosi neznesiteľne grgle m. "My sme si vlastne už kúpili nejaké tie materiály," na stránke nejakého inzertného šitu ukazuje prstom na ľahkoženu s veľkým mesačným príjmom. "Máme ale jeden veľký problém - skúšali sme to, ale tie ženy nevedia vôbec po anglicky." Čože??? - zhutujem sa, ako je toto vôbec možné? Živia sa hovoreným slovom a ani nevedia vzdychať vo svetovom jazyku?! "Nechcel by si nám prekladať?"

To už je na mňa veľa, rýchlou parou odtiaľ zdrhám, nemám ja čo ďalej robiť s týmito darmospíkermi. Veď ani neviem ako sa po anglicky povie rozkrok. Aj takáto je veru sexturistika mesta Bratislavy...

Nekupujte si to
"Jedno Sančítos, prosím" hovorím v slabej chvíľke milej pani predavačke v stánku na Kamennom námestí. Milo, ale hlavne hlúpo na mňa pozerá, vyslovujem jej to zhovievavo ešte raz a po slovensky. "[Sanchitos] , viete - taká tá pražená kukurica," dodám dokonca ešte pre istotu aj opis (v stánkoch som si už zvykol, že časopisy treba radšej vyslovovať v štýle "p. c. space" namiesto "písí spejs", pozitívne to totiž ovplyvní dĺžku vášho nákupu). "Fúj, to je tá nezdravá, chemikáliami prepchaná gebuzina?". Chcem povedať áno, ale zháčim sa. "Chlapče môj, aký ste mladý, taký ste hlúpy. Nekupujte si to, radšej si kúpte nejaký časopis." Chcem sa ohradiť, poukázať na moje ústavné práva, ale zasekne sa mi jazyk v ústach. "Málo je teta takých ako ste vy, iní by mi aj jed predal pod podmienkou, že zaplatím vopred. Ďakujem vám."

Kúpil som si druhýkrát v jeden deň tie isté noviny a viete čo? Bolo v nich presne to isté.

Nie
V prepchatom autobuse tridsaťdeväť stojím s dvoma skenermi v ruke a na chrbte s veľkým batohom. Potím sa, celkom nesprávne som si tie veci na seba poukladal, tak trpím jednak preťažením pravej ruky a ešte aj nemožnosťou udržať sa na nohách pri divokej jazde krajinou. Naostatok sa ešte aj môj ruksak dal do pohybu a už už ide spadnúť z pleca. Úpenlivo prosím človeka stojaceho pri mne, či by mi nepridžal skener váhy cca 4 kilá, aby som napravil padajúce a uchránil tak pred skazou seba i jeho.

"Nie," vetí a vkladá slúchadko naspäť do uší.