Moje novoročné predsavzatie (Spomienka na Slávik 1997)

Ako žiačik piateho ročníka Základnej školy v Kláštore pod Znievom som pod vedením pani učiteľky Bartovej nahral na magnetofónovú pásku dve ľudové piesne. Odspieval som ich následne pred okresnou porotou súťaže Zlatý slávik 1997 a vo veľkej konkurencii získal druhé, nepostupové miesto. Tá páska kdesi dlho ležala a dnes sa opäť našla. Môj Silvestrom opotrebovaný hlas v nej nostalgicky zakontrastuje s mojim vtedajším predmutačným zafarbením, detská nevinnosť sa kruto porovná s dospelostnými chorobami ľudskej svinskosti. A predsa sa do očí nakoniec vtlačí novoročná slza uspokojenia. Prečo? Nech už veci bývali akékoľvek, znenazdajky sa mi dnes na oči ukázal ďalší z neodškriepiteľných dôkazov o tom, že som bol kedysi a že možno budem aj dnes. Je to radostné zistenie. Želám ho aj Vám. Namiesto pohľadnice posielam chrapčajúci kus svojej histórie.