Prosím neberte to ako pokus o znevažovanie Hviezdoslava, skôr experiment s formou a témou. Keby bol Hviezdoslav medzi nami, možno by o internete napísal napríklad toto...
Internet
“Vek dozrel”, sladko slovím vetu,
po stáročiach, konečne keď
človek dočkal zmierenia.
Jak z lúky čmeľ sa blíži kvetu,
tak doby novej už nadosah je dlaň.
Tu podajúc ju rozostretú -
svet v ústret prišiel internetu
majúc šancu takto – nového snáď verenia;
i našiel svoju nepoznaň.
Svet ovanuli zraz nové žiare
ustanúc už z plienenia:
stavať, nie klásť na požiare
a tiež nie už svoje len si obydlá,
však činom všetkých, všetkých chrám.
Tak zdrúzgali sa razom staré
a nové vzišli pravidlá:
kde morálka už odumretá,
tam nová ľudí (n)etiketa -
“Daj a keď dáš, i ja dám”.
Žiadnych hraníc už viac nieto,
(nieto bariér s internetom)
smrť otázkam, kých tvorcom mám:
Odkiaľ? Kto a Prečo? (Preto
i ja už viac zabúdam,
že vykať bolo mojim zvykom - -
Tak blízky tu, hľa, človek nám).
Však kiaľ súdim ohlúpila
zázrak – ten ver- každá sila
v dejín ľútom zápase:
čo získavší plod, už sa planil
nestačiac mu v zľutovaní,
že dač nové prišlo, prišlo k svetu
(i pridalo mu na kráse)?
Nie, v tom mžiku zval mu ktosi
zlomyselnú na odvetu,
pre špás? Z nudy? Abo z pletu?
Vše ničiť v krutom ohlase.
Tak s každým chrámom poznania to,
a nebol iný internet
už od prvých jeho chvíľ -
I často stúpal k lúke s blatom
by ju zlobou pošpinil,
kýsi zvrhlý zlobosyn.
A spam núkal premnožene:
“Na – to cena pre tvé nenie,
Žils slobodne, či tak možno v kuse,
príjimať plody?” Však vetils kým
už iný siahal po víruse
a inde hatil cestu iný,
a hoc strestať chceš ich viny,
nemožno... Bo v jednom vreci
plev je žijúc popri klase.
A už stojíš na počiatku
trieš oči skrz své vidiny
spoznals, že vždy na oplátku
do kola plynú dejiny;
je jeden ľudstva prazákon:
v slobode tkvie každý ston.
“Vek dozrel”, opäť slovím vetu,
a dozrel i ten internetu,
čo sladko dával slobodu -
už čiaha k ruke druhá dlaň
a iná hubí tvár jej svätú.
To sadili sa zrná klasu,
a s nimi i plev rástol času
a teraz zrie svú úrodu...
Poznámka: Hviezdoslav vždy veril, že svet tak trochu nájde svoje stabilné usporiadanie, že dospeje k dobe všeobecného "blahobytu" a to isté prial aj zabudnutým Slovákom. Keď som mu do úst vkladal túto báseň, uvedomil som si, že keby Hviezdoslav nebol umrel v roku 1921 a namiesto toho s nami prežil celé 20. storočie, už by dávno neveril tak, ako predtým. Videl by nielen to, ako jeho teóriu lásky chytili do rúk komunisti a potom opľuli a pošpinili, ale aj to, ako každý ideál končí spreneverou jeho zásadovosti.
