Báseň je zo Zbierky "Vstávaj, Slnko (Wstawaj, Slońce)", ktorá obsahuje tak slovenské ako aj poľské básne. Osobne ma pobavila hneď z dvoch dôvodov - jednak kvôli svojmu chabému pokusu zapojiť do tematiky výsostne analógovej kus digitálneho sveta a jednak tou jej - amaterom všeobecne vlastnou - mysticitou, ktorou sa internet snažia vykreslovať. Inak Myslím, že okrem iného hrá nasledujúca báseň veľmi dobre do karát aj Petit Pressu :-) Ale o tom, sme hovoriť nechceli :-). Príjmený zážitok. Beatrice Kolatková: POČÍTAČ
Vyťukávam - w.w.w.
zavináč, post.,sk.
Všetko len znaky,
čo tam vlastne hľadám?
Mnoho písmenok,
ktoré sa skladajú do slov.
Slová skladajúce sa do viet.
Nikdy nekončiacich viet.
Nevyčerpateľnej studnice možností.
Blúdim nocou dlhé hodiny.
Čítam vetu za vetou
Čo tam vlastne hľadám?
Hľadám svoju cestu,
svoj cieľ.
Chcem sa z tej studnice
nevyčerpateľných možností napiť.
Neviem ktorým smerom
sa mám vydať.
Predo mnou je obrazovka
plná popísaných slov.
Len nenachádzam v nich
práve to, čo hľadám.
Je to trýznivý pocit,
s ktorým sa neviem vyrovnať.
Keď navštívi srdce moje,
deptá, týra ma.
Mimochodom, našiel som ďalší dôkaz, že internet zľudovieva.
