Na rohu...

Stojím na rohu ulice zabalený v tieni lampy, stojím a čakám, naivne dúfam , že niekto príde. Ani neviem kto. Kto by ma mal v túto nočnú hodinu očakávať v objatí noci, na rohu ulice, skrytého a tápajúceho v tme po svetle. Dúfam v to. Dúfam, že príde. Dúfam, že ma príde navštíviť stvorenie životné, stvorenie chápajúce podvedomie mňa. Chápajúce okolnosti tohto deja, prúdu myšlienky, čo stráca na sile každou sekundou. Som tu sám so mnou a je to poľutovaniahodné. Moja osoba stojí a stráca sa vo svojej mysli. Pripadá mi nepodstatné pýtať sa seba o čo mi v podstate ide. Možno o veľa. Obrazy a zvuky vyjadrené mojim chápaním skutočnosti ostávajú nedotknuté, nepoškvrnené chápaním celku. Aj tak stále tápem niekde na rohu. Spytujem svedomie. Som nežne dezorientovaný v svojich úvahách o prispôsobení sa skutočnosti. To čo teraz prežívam, nie je návrat do minulosti, ale pochopenie okolností prítomnosti. No naneštastie, nie som svedomitý v mojej činnosti. A aj keby to tak náhodou bolo, ja budem. Budem tápať v tme, budem na rohu ulice a budem sám seba spytovať, či som schopný naneštastie žiť tu. V slobode názoru nenachádzam to správne slovo na vyjadrenie mňa, povedané iným.