Aristoteles považuje vedu o duši za najdôležitejšiu zovšetkých vied, keďže pokladá jej prínos za najcennejšía najpodivuhodnejší. Znalosť dušepodľa neho prispieva k poznaniu pravdy vo všeobecnosti a rovnako pravdy,čo sa týka prírody. Aristoteles následne kategoricky analyzuje dušua vyjadruje sa k metodológii skúmania tohto fenoménu.
Už úvodné slová tretieho odstavcu napovedajúo opatrnosti vyjadrovania k skutočnému poznaniu duše na spoľahlivomzáklade. Aristoteles si dobre uvedomoval, že k dopátraniua pravdivému poznaniu podstaty, je podľa neho potrebné nájsť správnu cestua rovnako poukazuje na neopodstatnenosť domnienky ohľadom jednej správnejcesty poznávania. Môžeme preto konštatovať, že Aristoteles prakticky ako prvýskúmal metodológiu vied, na striktne analytických základoch a jehoobozretnosť týkajúca sa metodológie má čo povedať aj súčasným vedcom.
Aristoteles si uvedomuje, že sociálny a humanitnýrozmer psychológie (a teda aj metódy skúmania), nie je možné porovnávaťs vedami prírodnými (v texte nachádzame poznámku, že nie je možné priskúmaní vychádzať z rovnakých základov ako pri skúmaní čísela plôch).
Nasleduje klasicky aristotelovské vymedzenie pomocoukategórií vo vzťahu k duši. Aristoteles považuje to, čo je prvotnepotrebné určiť kategórie jednotlivosti a podstaty, kvantity alebo kvality,možnosť a skutočnosť, deliteľnosť a nedeliteľnosť, rovnorodosťa rôznorodosť všetkých duší. Pokračuje tézou, demonštrujúc, že je trebamať na pamäti, či je určenie duše iba jediné ako určenie živej bytosti vôbec,či je u každého jednotlivého druhu iné (pes, kôň, človek, boh) alebo jeničím alebo je niečím odvodeným.
Kategóriami a systémom poznávania sa Aristoteles snažídopracovať k súhrnnému pochopeniu duše na základe jej vymedzujúcichvlastností „Odvodenosť" alebo „všeobecné jediné určenie" duše je predmetomsamého seba, teda je otázne, či to čo skúmame, je vôbec tým, za čo topovažujeme. Tento postreh by mohol uľahčiť prípadné poznávanie duše, aby sme neskúmalito, o čom sa domnievame, že skúmame a pritom skúmame niečo iné.Určite by nebolo ani účelné ani vhodné, aby sme za každú cenu hľadali spoločnéna psovi a človeku a rozdielne na človeku a bohu. Účelnosť tohtopojmu je teda pragmatická, vyhýbajúca sa „umeniu pre umenie".
Aristoteles sa následne zamýšľa nad tým, že v prípadeak existuje jedna duša a nie mnoho, či je treba skúmať celú dušu alebo lenjej časti. Aristoteles takto pojíma a komplexne rozlišuje metodologický rozmerfilozofie a skúmania podstaty v holistickom alebo analytickom smere.
Objavuje tak otázky, ktoré trápili metodológiu vedy dlhúdobu a jeho myšlienky takto naberajú nadčasový rozmer.
Je treba podčiarknuť, že jeho výklad je čisto pozitívny,nezaoberajúci sa tým, čo by chcel, aby bolo, ale tým, čo je a snaží sadopátrať pravdivého poznania. Aristoteles vymedzuje kroky poznávaniaa jeho pohľad sa vyhýba dogmatickým tautológiám, čo jeho príspevky robíešte cennejšími, keďže neponúka rýchle a nekompletné riešenia, ale postupné a dôsledné argumenty a zdôvodeniausilujúce o priblíženie sa k pravde a vyvarovaniu sa chýb..
V nasledujúcom odstavci Aristoteles potvrdzujeadekvátnosť nášho už spomenutého pohľadunaň. V prípade, že nie je možné, aby dôkazom hneď došlo k odhaleniualebo odkrytiu či vysvitnutiu nepodstatných vlastností spojených podstatou,a o ktorých nie je možné vysloviť ani domnienky, či hypotézy je podľaAristotela iba klamným a prázdnym rozprávaním. Aristoteles týmtodemonštruje, že z hľadiska pravdivého poznávania, nie je účelné zaoberaťsa neskúmateľnými problémami.
V ďalšom odstavci je Aristotelov postojk duši rozvíjaný v kontextes telom. Aristoteles argumentuje na základe empirického faktu, že dušareaguje na rôzne dojmy v rôznych situáciách rôzne. Teda priznáva telesnýma fyziologickým faktorom istú váhu voči duševným stavom. Jeho argumentpotvrdzuje rovnako neopodstatnený strach bez príčiny.
Prvotné odstavce venujúce sa poznávaniu duše som si vybralapreto, lebo poskytuje kvalitné a nadčasové východiská pre metodológiupsychológie ako vedy. Rovnako je treba poznamenať, že správne metódy poznávaniavedú ku kauzálne správnym záverom a aj v súčasnosti môžu nastaviťkritické zrkadlo niektorým menej dokonalým postupom skúmania a iniciovaťtak ich ďalšie zlepšovanie.
