Descartes si uvedomuje, že ľudské poznanie je v mnohýchsmeroch postavené na nepravdách, podujíma sa preto na všeobecné vyvracaniesvojich názorov. Nepovažuje za potrebné vyvrátiť všetky svoje názory, keďže topovažuje za nedosiahnuteľné. Za dosiahnuteľné považuje nájsť na všetkých niečopochybné, keďže podľa jeho názoru je treba zdržať sa súhlasu s tým, čo nieje celkom isté a nepochybné, ale aj s tým, čo je zjavne klamné.Netreba preto podľa neho jednotlivo uvažovať o všetkom (vzhľadom na veľkýrozsah), ale zamerať sa na samotné princípy, o ktoré sa všetko opiera,pretože pri „podkopaní základov sa zrúti celá stavba“.
Celý život človek dôveruje zmyslom, ktoré občas klamúa rozumnosť prikazuje neveriť tomu, čo nás čo i len jediný razoklamalo. Napriek tomu nie je možné zavrhnúť všetko, čo nám zmysly ponúkajú, nespochybniteľné som teraz tu...aťd.Descartes priznáva, že vyvrátenie takýchto a podobných výrokov by hopripodobňovalo k ľuďom, ktorých mozog je oslabený parou čiernej žlče, tedapomätených..
Descartes si uvedomuje, že snenie a bdenie nebude nikdymožné rozlíšiť. Napriek tomu priznáva, že aj v sne sú objekty odrazmipravých vecí, že ruka, oči, hlava, celé telo, neexistujú imaginárne, ale akopravé. Argumentuje tým, že maliari nemôžu prikresliť nové znaky, ale lenspáajajú už existujúce, a aj keby niečo vymysleli, tak sa budú naďalej ichobrazy skladať z už existujúcich farieb, z ktorých poskladané obrazymusia byť pravdivé. Farby tvoria všetky veci, či pravdivé, či nepravdivéa aj keby boli základné predmety ako oči, celé telo, ruky, hlava pravdivé,či zdanlivé, budú sa skladať z farieb.
Takýto formálny prístup skúmajúci fundamentálnea základné, by mal pomôcť k určeniu toho, že niečo musí byť skutočné,lebo inak by to nemohlo existovať. Ďalšiu pozornosť venuje podobným atribútom,ktoré by mali vymedzovať skutočnosť alebo to, čo je skutočné.
Takého druhu (ako farby) sú aj znaky telesa akorozpriestranenosť, kvantita, počet, miesto, čas, prirodzenosť telesa vovšeobecnosti. Na základe týchto atribútov Descartes konštatuje, že fyzikamedicína, astronómia, či ostatné vedné disciplíny, ktoré sústredia svojupozornosť na zložité predmety, sú pochybné. Aritmetika, geometriaa ostatné vedy tohto druhu hovoria iba o najjednoduchších a najvšeobecnejšíchpredmetoch a takmer sa nestarajú, či sú prirodzenosti veci dané alebo nie,obsahujú len niečo isté a nepochybné.
Determináciu toho, čo je pravdivé nachádza Descartesv spomínaných atribútoch, ktoré považuje za relevantné. Nespochybni teľnosťpripísal axiomatickým vedám aritmetiky a geometrie, keďže sa mu zdajúdostatočne transparentné a neponúkajú priestor pre ťažko identifikovateľnéomyly.
Nasledujú Descartove úvahy o dobrotivom Bohu,a zlom duchovi, ktorý ho klame. Neistota ho privádza k záveru, že akby chcel nájsť niečo isté, musel by sa takýtmo postupom zdrživať súhlasu ajs istými aj s klamnými mienkami. Descartes sa pokúša svojím výkladomzbavovať predsudkov. S príkladom spiace otroka snívajúceho o slobodedemonštruje, že pohodlnosť núti človeka navracať sa k predsudkoma známym pravdám.
To signalizuje, že Descartes nepovažuje cestu k pravdeza nejaký daný postup, aj ak by mohol byť systematicky, logickya obozretne vystavaný, uvedomuje si antropomorfné prvky, ktoré človeka pokúšajúa nútia ho navrátiť sa k domnelým predsudkom, ktoré sú mu blízkea pohodlné.
Descartov exkurz o skutočnoma neskutočnom, klame a pravde, nabáda k zamysleniu. Je potomotázne, či je realita nejakým matrixom, ktorému podvedome dôverujeme, a čiskutočnosť, ktorú poznávame je naozaj skutočnosťou. Kritický postoj kugnosticizmu, kritický postoj, ktorý pripúšťa omyl je naozaj lákavým prístupomk poznaniu sveta a naoko pripúšťa viacej pochybností ako faktov. Prínosomtohto príspevku je každopádne zameranie sa na základné, fundamentálne,elementárne, či podstatné, ktoré je alebo pôsobí ako zrejmé. Descartov pokus,ubrániť sa klamárskemu démonovi je na záver zborený realitou pohodlnostičloveka a ľudského myslenia, chcenia veriť tomu, čomu má sklon veriť.
