Čo sa nám na iných nepáči alebo kam sa podela tolerancia

Je to naozaj tak? Ľudia sa bránia, doba je zlá. Dnes sa už nikomu nedá veriť. Ak však chceme zmeniť iných, mali by sme sa najprv pozrieť do zrkadla a zmeniť niečo na sebe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Tou zmenou nemyslím prefarbiť si vlasy, alebo vymeniť topánky, ale zmeniť niečo, čo je v nás.
Niekto ma dnes nahneval. Tak budem mať zlú náladu a oplatím to celému svojmu okoliu. Musím si predsa nejako vybiť zlosť. Krivdili mi, tak aj ja niekomu ukrivdím a budem dúfať, že sa mi uľaví. Týmto okolo seba šírime nepretržitú reťazovú reakciu zla, zlej nálady, zlého správania sa.

Keď si neskôr uvedomíme, čo sme v záchvate hnevu povedali alebo urobili, príde nám to ľúto. Ja predsa nie som zlý človek, iba som sa nedokázal ovládnuť. Áno, je to tak, to je kameň úrazu veľmi častých pokrivených medziľudských vzťahov.

Čo robiť? V prvom rade, skúsme sa na veci dívať s nadhľadom. Malé dieťa beží po ulici a jeho zmrzlina skončí na vašom obleku. Skôr ako mu začnete nadávať, že vám zničilo oblek, a takto sa na schôdzke s potencionálnym klientom nemôžete ukázať, skúste si uvedomiť, že to predsa nebolo naschvál, určite by to dieťa chcelo svoju zmrzlinu radšej zlízať samo, ako ju "dať ochutnať" aj vášmu obleku. Potom si iste všimnete v jeho očiach preľaknutie alebo dokonca slzičky, čo by sa v návale zlosti dalo prehliadnuť. Ak nezačneme robiť prvé k čomu nás vedie temperament alebo povaha alebo nálada (alebo niečo iné na čo sa zvykneme vyhovárať), začneme riešiť veci chladnou hlavou, malému dieťaťu jednoducho odpoustíme.

Dnes ráno som bola svedkom takejto situácie: dvaja páni v stredných rokoch stáli v autobuse. Bolo to o 7:30 ráno, keď sú naše autobusy plné. Ľudia chodia do práce, do školy, k lekárovi. dvaja páni stáli od seba asi tak meter, chrbtom k sebe. Zrazu jeden vykríkol a osopil sa na toho druhého " nelepte sa na mňa toľko!" ten druhý mu na podráždené slová podobným tónom odpovedal: "šak som od teba na dva metre!" A už bol oheň na streche. Ten prvý pán mu začal kričať "kedy sme si potykali?!"... a tak ďalej. Bola to dosť nepríjemná situácia aj pre všetkých ostatných. Obaja v situácii reagovali neprimerane.
Jeden si mohol myslieť, že ten druhý ho chce okradnúť a ten druhý sa cítil dotknutý, prečo na ňho cudzí človek hneď ráno kričí.

V tejto spoločnosti už človek pomaly neverí ani sám sebe. Čo tak zabudnúť na predsudky, z času na čas sa na niekoho usmiať, priateľsky odpovedať, pomôcť človeku, o ktorom je očividné že je v inom meste celkom stratený... Stačí malý dobrý skutok.
Pokúsme sa premeniť tú reťazovú reakciu nevraživých pohľadov na úsmev a dobrú náladu. Ak na vás "zaútočí" niekto škaredým slovom, prihovorte sa mu milou dlhšou vetou (aby si úsmev nevysvetlil ako posmešok). Veď možno má iba zlý deň, tak si nedajte skaziť aj ten svoj :)

Kto do teba kameňom, ty do ňho chlebom.

asi na tom ozaj niečo bude. Tolerancia dokáže zázraky, a v dnešnej dobe ju potrebujeme dvakrát toľko, koľko je v nej (podľa nás alebo podľa iných) zla a nedôvery. Veď nie každý v autobuse je vreckárom, nie každý kto sa pýta koľko je hodín vám chce ukradnúť hodinky, nie každý kto zablúdil v meste iba predstiera že sa nevie zorientovať a iba sa tvári že je to Američan....

Ivana Ungvarská

Ivana Ungvarská

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu