Afganistan: Otcova ľútosť, sestrino odhodlanie, študentkin sen a riaditeľkina železná vôľa

Afganistan: Otcova ľútosť, sestrino odhodlanie, študentkin sen a riaditeľkina železná vôľa
Poškodená budova školy Sayed ul Shuhada, v ktorej došlo k tragickým explóziám (Zdroj: © UNICEF/UN0464834/UNICEF Afghanistan)
Písmo: A- | A+

8. mája 2021 otriasla Kábulom séria troch explózií. Cieľom bola stredná škola Sayed ul Shuhada v moslimskej štvrti Dasht-e-Barchi. Počas barbarského útoku viac ako 85 rodín prišlo o svoje deti, prevažne dievčatá.

Ulice Kábulu sú desivo prázdne. Vzduch oťažel všadeprítomným smútkom. Budovy, dvere a múry sú celé čierne. Ticho je prerušované len zvukom krokov, tichým šepotom smútiacich a pravidelne sa opakujúcimi výkrikmi hlbokého zármutku priateľov a príbuzných, ktorí si prišli uctiť pamiatku obetí explózií.

Stredná škola Sayed ul Shuhada sa nachádza v chudobnejšej štvrti a funguje na tri zmeny kvôli veľkému záujmu o štúdium. Druhá zmena je každý deň určená pre dievčatá.

Otcova ľútosť

Dvadsať minút pred prvou explóziou Mohammad Hussain Nazari, 56, odišiel z domu. Jeho štyri dcéry navštevovali školu Sayed ul Shuhada. Zastavil sa pred školou, aby pozdravil svoje dcéry a spýtal sa ich, aké darčeky by si priali k nadchádzajúcemu sviatku. Tiež im povedal, aby išli zo školy rovno domov. Sotva bol od školy vzdialený na 100 metrov, prvý výbuch otriasol celým okolím. Nazari bežal zhrozený naspäť ku škole s jedinou myšlienkou v hlave: „Sú moje deti nažive?“ Ako bežal v panike a plný úzkosti, nastala druhá a tretia explózia.

 Pätnásť minút od prvého výbuchu Nazarimu volali, že dve z jeho dcér sú už v bezpečí doma. O malú chvíľu prišiel aj ďalší telefonát: aj tretia dcéra sa dostala domov. Avšak stále chýbali správy o jeho štvrtej dcére Rihane.

 Nazari hľadal Rihanu viac ako päť hodín. Vypytoval sa po uliciach cudzích ľudí, prehľadal všetky nemocnice, kým dorazil do nemocnice Sehat-e-Watan.  Zobrali ho na oddelenie, kde ležali telá niektorých z obetí explózie, keď medzi nimi uvidel bezvládne telo svojej dcéry.

„Mala len 15 rokov, nemohol som myslieť na nič iné. Moja dcéra Rihana, ktorú sme navždy stratili. Všetky jej sny o tom, ako sa stane lekárkou a bude pomáhať chudobným, ležali v prachu, zničené. Zašepkal som len – odpusť, drahé dieťa, že som ťa nemohol ešte naposledy vidieť.“

Nazari sa obáva o životy a bezpečnosť svojich troch dcér, ale napriek tomu ich bude naďalej posielať do školy, aby im pomohol prekonať šok z traumatického zážitku a umožnil ukončiť vzdelanie. "Skutočne však neviem, ako sa presvedčím, aby som im dovolil vychádzať von. Zakaždým cítim obrovskú úzkosť, ktorá je ako balvan na srdci..."
Nazari sa obáva o životy a bezpečnosť svojich troch dcér, ale napriek tomu ich bude naďalej posielať do školy, aby im pomohol prekonať šok z traumatického zážitku a umožnil ukončiť vzdelanie. "Skutočne však neviem, ako sa presvedčím, aby som im dovolil vychádzať von. Zakaždým cítim obrovskú úzkosť, ktorá je ako balvan na srdci..."  (zdroj: © UNICEF/UN0464837/UNICEF Afghanistan)

Sestrino odhodlanie

Výborná študentka Amena Rezaye, 18, počas hrozného útoku stratila mnohé priateľky a spolužiačky. V deň výbuchu ju učiteľ požiadal, aby v triede prestavila lavice a stoličky. A práve táto náhodná žiadosť jej zachránila život. Kým bola v triede a robila reorganizáciu triedy, budovou školy otriasla explózia, črepy skla sa rozleteli po triede. Amena inštinktívne nazrela cez prázdny okenný rám, a vonku videla strašnú scénu: „Stále som opakovala len O môj Bože, nie, prosím nie... Videla som dievčatá, ako v šoku bežali k školskej bráne a kričali, učitelia sa ich snažili zastaviť. Pri druhej explózii som videla mnoho bezvládnych tiel na zemi, pri tretej ešte viac. V noci teraz nemôžem spávať. Vidím pred sebou tváre mojich priateliek a spolužiačok, obrazy tej strašnej scény. Chcela som sa vrátiť do školy a opäť sa začať učiť. Dúfam, že mi to pomôže vrátiť sa k normálnemu životu a cítiť sa lepšie fyzicky aj psychicky.“

Mnohé z Ameniných spolužiačok sú stále v nemocnici, niektorých stav je veľmi vážny. Amena s ďalšími dievčatami pomáhajú upratovať školu a chystajú triedy na obnovenie prerušeného vyučovania.
Mnohé z Ameniných spolužiačok sú stále v nemocnici, niektorých stav je veľmi vážny. Amena s ďalšími dievčatami pomáhajú upratovať školu a chystajú triedy na obnovenie prerušeného vyučovania.  (zdroj: © UNICEF/UN0464831/UNICEF Afghanistan)

Okrem svojich vlastných rán na duši sa Amena stará aj o svoju mladšiu sestru Fatimu Rezaye, 13. Pomáha jej prekonať šok, ktorý utrpela pri explózii a bola aj zranená. Fatima sa stále nevie zbaviť strašidelných výjavov toho, čo sa v ten deň stalo v škole. Všade vidí krv a bezvládne telá dievčat. „Boli chvíle,“ spomína si Fatima, „keď som neverila, že sa odtiaľ dostanem živá.“

Hoci rodina má stále o dievčatá obavy, povzbudzujú mladšiu Fatimu, aby študovala z domu, kým sa uzdraví a bude môcť opäť začať chodiť do školy tak, ako jej sestra Amena.

Fatima má najradšej matematiku a angličtinu. Pri explóziách utrpela zranenia, ale neklesá na duchu. Je rozhodnutá vrátiť sa do školy čím skôr.
Fatima má najradšej matematiku a angličtinu. Pri explóziách utrpela zranenia, ale neklesá na duchu. Je rozhodnutá vrátiť sa do školy čím skôr.  (zdroj: © UNICEF/UN0464832/UNICEF Afghanistan)

Študentkin sen

Habiba, 12, tiež  navštevuje školu Sayed ul Shuhada. Najradšej má matematiku a chce sa naučiť rozprávať plynulo po anglicky. Pochádza z chudobnej rodiny s piatimi deťmi. Otec s psychickým ochorením pracuje ako obuvník.  Pre Habibu je vzdelanie najvyššou prioritou a jedinou cestou, ako zmeniť svoju budúcnosť a pomôcť svojej rodine.

V deň explózie Habiba odišla zo školy skôr ako zvyčajne. S priateľmi sa zaujato rozprávali o nákupe nového oblečenia na blížiacu sa slávnosť.  V čase prvej explózie práve došla k blízkemu kanálu. Sila výbuchu ju odhodila do priekopy.

„Bola som v šoku, necítila som žiadnu časť svojho tela, iba som počula bolestivé výkriky mojich priateliek a spolužiačok. Potom som, myslím, omdlela.“ Až neskôr večer ju našiel neznámy muž. Pomohol jej vstať a zaviedol ju na najbližšiu kliniku, kde ju ošetrili.

Habibina mama sa teraz bojí opäť poslať dcéru do školy. Ale Habiba sa ničím nedá zastaviť a je odhodlaná čím skôr vrátiť sa do školských lavíc. Chce tak dosiahnuť mnohé sny a stať sa pilotkou, policajtkou či zdravotnou sestrou. „To boli sny mojich spolužiačok. Oni tu už nie sú, a ja som ostala. Budem sa snažiť uskutočniť ich sny a byť čo najužitočnejšou pre moju komunitu.“

"Mám mnoho zranení po celom tele. Od explózie nepočujem na jedno ucho. V noci nemôžem spávať alebo mávam nočné mory. Keď zavriem oči, vidím pred sebou obrazy toho strašného dňa. Mám pocit, akoby som padala z obrovskej výšky..."
"Mám mnoho zranení po celom tele. Od explózie nepočujem na jedno ucho. V noci nemôžem spávať alebo mávam nočné mory. Keď zavriem oči, vidím pred sebou obrazy toho strašného dňa. Mám pocit, akoby som padala z obrovskej výšky..." (zdroj: © UNICEF/UN0464835/UNICEF Afghanistan)

Riaditeľkina železná vôľa

Aaqela Tawakulli, 42, je riaditeľkou školy Sayed ul Shuhada už deväť rokov. Krátko pred tragickou trojitou explóziou stála riaditeľka na školskom dvore s inými učiteľmi a študentmi. Keď nastala prvá explózia, Aaqela sa ponáhľala k hlavnej bráne, aby zabránila panickému úteku detí. Predtým, než stihla čokoľvek urobiť, otriasla školou druhá explózia.

Otrasená zastala a rozmýšľala: „Bude aj ďalšia explózia, alebo je už bezpečné bežať deťom na pomoc? Pozrela som sa na dvoch ďalších statočných a nebojácnych učiteľov a povedala som im – musíme im pomôcť, hneď! Spravili sme len pár krokov, keď celou štvrťou otriala tretia explózia. Všade navôkol som videla ležať bezvládne telá,“ hovorí Aaqela potichu.

Školu Sayed ul Shuhada navštevuje viac ako 7500 študentov, učiteľov je však zúfalý nedostatok. V deň útoku bolo v škole počas rôznych zmien asi 4500 študentov. „Keby sme mali viac učiteľov, mohli sme zachrániť viac detí,“ hovorí s ľútosťou v hlase.

Aaqela, riaditeľka školy, sa stretáva s rodičmi obetí explózií, vyjadruje im svoju úprimnú sústrasť a povzbudzuje ich, aby boli silní, ale zároveň ich presviedča, aby neprestali svoje ostatné deti posielať do školy.
Aaqela, riaditeľka školy, sa stretáva s rodičmi obetí explózií, vyjadruje im svoju úprimnú sústrasť a povzbudzuje ich, aby boli silní, ale zároveň ich presviedča, aby neprestali svoje ostatné deti posielať do školy.  (zdroj: © UNICEF/UN0464833/UNICEF Afghanistan)

Ako pomáha UNICEF

 Odpoveďou UNICEFu na tento zločin bola urýchlená pomoc rodinám obetí explózií. UNICEF im poskytuje psychosociálnu podporu, ženské hygienické balíčky a ďalšiu podporu podľa aktuálnych potrieb. UNICEF tiež poskytuje učebné pomôcky a materiály pre študentov a učiteľov, aby sa čím skôr mohla obnoviť výuka. Ide o balíčky so športovým vybavením, tabule a kriedy, rôzne školské pomôcky, zošity a perá.

 V súčasnosti celý svet s obavou sleduje, ako Taliban obsadzuje Afganistan a zahraničná pomoc sa z krajiny sťahuje. UNICEF zatiaľ ostáva, hoci situácia v krajine je vážna, bezpečnosť nízka, no mnohé deti potrebujú pomoc. Môžete sa pridať aj vy. Pošlite SMS v hodnote 3 EUR s textom Afganistan na číslo 844. Pomôžete UNICEFu pokračovať v Afganistane aj naďalej.

Skryť Zatvoriť reklamu