Nevedel sa na vyučovaní sústrediť a nerobil si domáce úlohy. Myslel si, že ho učitelia nemajú radi, preto sa hral na triedneho klauna. Rôzne nemiestne žarty, ktoré si robil z učiteľov, viedli až k jeho vylúčeniu zo školy.
Brazília bola COVIDom postihnutá veľmi ťažko. Do augusta 2021 si vyžiadal viac ako 560 000 obetí a mnohí ľudia sa obávajú ďalšieho rozšírenia nákazy. Zdravotný systém, už aj predtým pod tlakom, je silno preťažený. Caio chodí denne na dlhé prechádzky vo favele (chudobná štvrť v mestách Latinskej Ameriky) v pobrežnom meste Itacaré. Vo vrecku vždy nosí rúško v prípade, že by sa zjavila polícia. Pokuta za jej nenosenie sa totiž pohybuje vo výške asi 10 % ťažko zarobeného mesačného príjmu jeho mamy.
Caiova mama, Simone, precuje každý deň 12 hodín ako pomocníčka v domácnosti bohatej rodiny, aby uživila svoje tri deti. Žijú z ruky do úst. Simone sa cíti vinná a sklamaná z toho, že so svojimi deťmi nemôže tráviť viac času, avšak nemá inú možnosť ako pracovať. Caio je preto sebestačnejší, ráno si sám nachystá raňajky a chodí na objavné výlety po okolí.
Aj keď ho učenie nikdy veľmi nebavilo, rád sa v škole stretával s kamarátmi. Teraz mu chýbajú. Študenti po zatvorení škôl dostali list s podrobnými inštrukciami, ako pokračovať v domácom vzdelávaní. Ale Caio nemá internet. V rodine mali iba jeden tablet, ale keď sa pokazil, nemali peniaze na jeho opravu. Jediný telefón má Simone, ktorá ho však nosí do práce.
Najprv sa snažil udržať tempo s ostatnými študentmi pri robení úloh. Čoskoro sa ho však zmocnil pocit frustrácie nad kopiacimi sa knihami, pracovnými zošitmi a úlohami, ktoré musel vypracovať sám bez pomoci a vysvetlenia učiteľov. Počas lockdownu tak Caio začal ešte viac vo vzdelávaní zaostávať. Už sa viac nechce vrátiť do školy.
Ale počas dňa má Caio aj svetlé okamihy. Väčšinu dní chodí do susednej favely Bairro Novo navštíviť svoju starú mamu. Chodí chytať ryby a úlovok potom stačí celej rodine na prípravu chutného obeda.
Miestna futbalová liga sa prestala hrať, ale stále sa hrajú neformálne zápasy. Caio si rád púšťa šarkana a díva sa, ako letí vyššie a vyššie k oblohe - slobodný, ako by chcel byť aj Caio.
Bicykel je jeho najcennejším majetkom – počas dlhých jázd po cestách cez polia lemovaných palmami nachádza skutočnú slobodu, po ktorej tak túži. Avšak aj tieto výlety sa mu už začínajú vidieť „nudné a predvídateľné“. V pandemickom svete sa Caio učí, ako si hľadať nové dobrodružstvá.
Pred pandémiou chodil pomáhať miestnemu záhradníkovi a údržbárovi Fernandovi s jednoduchými prácami. Avšak s prvými cestovnými obmedzeniami cestovný ruch dostal ťažkú ranu a hotely a turistické centrá ostali prázdne. Fernando tak prišiel o väčšinu práce a nemohol tak platiť Caiovi za jeho pomoc. Avšak Caio mu aj tak stále pomáha. Je to preňho spôsob, ako sa dostať z domu a uniknúť monotónnej realite každodenného života počas lockdownu. Je na svoju pomoc Fernandovi pyšný a považuje ju za niečo zmysluplné. Sníva o tom, že si raz postaví svoj vlastný domček uprostred džungle.
Caiove dni ubiehajú pomaly. Objavuje okolie na bicykli a chodí na ryby. Cíti znepokojenie, že stráca kontrolu nad svojou budúcnosťou. Zároveň však nestráca nádej. Je vynaliezavý a vie, čo od života chce. Pred pandémiou liezol na kokosové palmy a zbieral kokosové orechy, ktoré predával v meste. Bez turistov ich však nemá komu predávať. Stále sa rád šplhá na stromy. Je presvedčený o tom, že každý by si mal nájsť takú prácu, ktorú má rád. „Budúcnosť nedokáže predvídať nikto,“ hovorí.
Školy po celom svete boli zatvorené viac ako jeden rok. Prioritou UNICEFu je pomáhať deťom ako je Caio čo najskôr sa vrátiť k prezenčnému vzdelávaniu a umožniť im návrat k ich každodennému životu. Aj Vy môžete svojim príspevkom dostať deti naspäť do školských lavíc.
