V Lipsku vyštudoval grafické umenie a neskôr študoval v Paríži na Sorbonnskej univerzite. Počas štúdií začal aj svoju kariéru fotografa a jeho prvé fotoreportáže vznikli počas španielskej občianskej vojny. V čase vypuknutia 2. svetovej vojny už pôsobil v Spojených štátoch amerických a prijal meno David Seymour. V roku 1942 počas nemeckej okupácie zahynuli v Poľsku jeho rodičia a ďalší príbuzní.
V roku 1948 David Seymour uzavrel spoluprácu s vtedy novovzniknutým UNICEFom. Jeho úlohou bolo prostredníctvom fotografie zdokumentovať život európskych detí bezprostredne po skončení 2. svetovej vojny.
Spisovateľka a historička Carole Naggar pracovala na jeho životopise a vydala knihu Chim - Deti vojny. V apríli roku 1948 Chima angažovalo UNESCO, aby spracoval fotoreportáž o deťoch Európy a úlohe UNICEFu v pomoci viac ako 13 miliónom detí, ktoré boli obeťami vojny. Niekoľko mesiacov cestoval po celej Európe a nafotil 257 filmov. V roku 1949 bola vydaná Chimova fotoreportážna kniha Deti Európy. Carole veľmi zaujalo dedičstvo a odkaz Chimovej práce, a preto dlhý čas študovala archívy, kde objavila obrovské množstvo nepublikovaného materiálu. Tak vznikla jej kniha Chim – Deti vojny. Bola medzi nimi napríklad aj fotografia chudobných talianskych chlapcov z Neapola, ktorí pózovali na fotografii, v pozadí ktorej bol starý obraz s deťmi bohatých šľachticov v drahých šatách. Kontrast, ktorý sa takouto štylizáciou vytvoril, bol neprehliadnuteľný. Vo svojich fotografiách Chim zhmotňuje svoju filozofiu o tom, že žiadne dieťa vo vojne nie je nepriateľom. Aj keď mnoho členov jeho rodiny zahynulo rukou nemeckých vojakov, vedel, že civilné obyvateľstvo bolo vo vojne obeťou a vo svojej tvorbe sa na to zameral. Ďalšia z fotografií bola urobená blízko továrne Krupp /ktorá vyrábala pre vojnový priemysel/ a v pozadí je vidieť vysoké komíny s čiernym dymom, ruiny a trosky budov. V popredí je položené bábätko v perinke – kontrast na fotografii je taký obrovský, že vyzerá takmer ako fotomontáž. Na inej fotografii vidíme brandenburskú bránu, na jej vrchole je koč s anjelmi, ktorí majú polámané krídla. Vpredu kráča muž s podomácky vyrobeným vozíčkom, v ktorom stojí jedno jeho malé dieťa, a druhý chlapec kráča pred ním.
V Poľsku Chim počas svojej cesty navštívil niekoľko miest. Jedným z nich bola škola pre deti s duševným ochorením. Učiteľ požiadal tieto deti, aby nakreslili obrázky svojich domovov. Prišiel k dievčatku menom Tereska, ktorá stála pred tabuľou a nebola schopná nakresliť žiadny obrázok. Namiesto toho celú tabuľu počmárala zmäťou nezrozumiteľných čiar, ktorá bola odrazom stavu jej mysle. Výraz v jej tvári symbolizuje prežitý strach, šok a traumu. Chim tiež navštívil miesto, kde pred vojnou stálo varšavské židovské ghetto. Ostala z neho len kopa trosiek. Vystúpal na neďaleký vŕšok a z vtáčej perspektívy zachytil na fotografii skupinku detí v školských uniformách kráčajúcich na vyučovanie. Na ďalšej fotografii vidíme skupinku detí – akoby na rodinnom portréte – niektoré usadené na zvyškoch komínov, na ktoré sa vyšplhali. Veľmi silnou je aj fotografia, na ktorej v pozadí vidno kostol Sv. Augustína, ktorý tiež ako zázrakom prežil následky vojny. Ukázalo sa, že tento kostol stál na rovnakej ulici, kde Chim žil so svojimi rodičmi ako dieťa a kde mal jeho otec aj vydavateľstvo. Môžme si len predstavovať silu emócií, ktoré Chima zaplavovali, keď fotografoval tieto zábery, pretože svojim spôsobom bol aj on jedným z tých, ktorí prežili hrôzy vojny. Fotografoval aj na školách, a zameriaval sa na úsilie o rekonštrukciu a obnovenie vzdelávania – vidíme, ako deti pracujú na rôznych pokusoch vo veľmi improvizovaných podmienkach, pretože po vojne chýbali všetky učebné pomôcky. Nezobrazoval deti už len ako obete, ale ako aktívnych predstaviteľov zotavenia a obnovy.
V Taliansku jeho najpôsobivejšie fotografie zachytávajú malé dievčatko Angelu v uliciach Neapola, ako predáva cigarety z čierneho trhu námorníkom, či deti zo sirotinca v Ríme, z ktorých mnohé prišli vo vojne o ruku či nohu. Na fotografii tieto deti hrajú futbal, pretože šport im pomáhal prekonať prežité traumy a opäť sa zaradiť do normálneho života. Zachytil tiež slepého chlapca, ktorý vo vojne stratil obidve ruky – hlava sediaceho chlapca je úplne sklonená nad knihou, a jeho pery sa dotýkajú stránok knihy napísanej v Braillovom písme, aby mohol takto čítať. Vyzerá to takmer ako modlitba a fotografia zachytáva silu čítania ako symbolu vykúpenia.
Nádherná fotografia vznikla na malom gréckom ostrove. Jediným dieťaťom, ktoré prežilo vojnu, bola 4-ročná Eleutheria, ktorá žila so svojou starou mamou. Chim jej priniesol pár nových topánok. Na fotografii vidíme dievčatko, ako sa pozerá na svoje nové topánky a v tvári sa jej zračí číra radosť.
Chimove fotografie majú v sebe sviežosť, čistotu a určitú naivitu. Cítiť z nich veľmi silnú emocionálnu zaangažovanosť. Vo svojej tvorbe zdôrazňuje, že v každom z nás ostáva kus dieťaťa, preto sa nás jeho fotografie stále tak silno dotýkajú. Chim zahynul v prestrelke v roku 1956 v Egypte, kde pracoval na fotoreportáži počas Suezskej krízy.
UNICEF oslavuje svoje 75. narodeniny. Od konca 2. svetovej vojny pomáhame deťom v núdzi na celom svete. Pomáhali sme už deťom v Československu, ktoré bolo ťažko zasiahnuté vojnou. A v našej misii neúnavne pokračujeme ďalej aj dnes všade tam, kde je pomoc najviac potrebná. Pomôžte nám pomáhať! Pošlite SMS s textom POMOC na číslo 844 (1 SMS = 3 EUR). Ďakujeme každému z Vás.
