Ja viem, že to nemyslíš zle. Viem, že sám potrebuješ tú nádej. Viem, že snáď aj veríš, že svoje slovo teraz už dodržíš. Ja viem. Ale o to viac to bolí, keď sa tak nestane. Rozmýšľam ako Ti to vysvetliť, keď si tak ďaleko a tvoje srdce to myslí úprimne. Rozmýšľam nad obrazom, ktorý by som použila, aby si pochopil. Ale viem, že nech vymyslím čokoľvek dotknem sa Ťa. A to nechcem.
Nechcem, aby si sa cítil preto zle, pretože to myslíš dobre. Ale inak nemôžem. Musím Ti to povedať. Aspoň takto. Keď budeš čítať tieto riadky, budeš určite nahnevaný. Vidím Ťa ako si rukou prechádzaš vlasy a snažíš sa nevybuchnúť hneď. Áno najskôr Ťa to nahnevá. Po chvíli, keď sa nadýchneš a tvoju hruď zaplaví príliv čerstvého vzduchu, hnev prejde. Bude preč. A potom, ako ťa poznám príde smútok. Bude Ti ľúto, najskôr z toho, že som Ti to nepovedala. Že som to napísala a Tebe nepovedala. Potom ťa zaplaví pocit smútku, pretože vieš, že mám pravdu. Bude Ti ľúto, všetkých tých sľubov, čo si sľúbil a nedodržal. Bude Ti ľúto toho, čo mohlo byť keby sa sľuby zmenili na skutočnosť.
Ale neľutuj. To je minulosti. To bolo, stalo sa a znovu nebude. Je to preč. V nás zostali len pocity a smútok. Prosím neľutuj. Prosím, zmeň svoj smútok na lásku. A pre tú lásku, ak ju cítiš, už nesľubuj.
Prosím Ťa, nesľubuj, čo nemôžeš splniť. A čo splniť môžeš, nesľubuj, ale urob.
