Tento pocit nájdem vždy len tu. Len keď prídem domov k svojim rodičom, k mame, ktorá sa stará, čo má uvariť ešte skôr ako odídem z Bratislavy a k otcovi, ktorý je zvedavý na každý detail môjho pracovného života, teda pokiaľ nehrá slovenská futbalová reprezentácia proti San Marinu. Je to pocit dieťaťa, ktoré vie, že rodičia sú jeho istota a môže si bezstarostne robiť čo chce, kým oni rozmýšľajú zodpovedne a starajú sa o všetko, čo treba urobiť.
Nechodievam k rodičom často. Teda aspoň nie tak často ako si myslím, že by sa patrilo. O to intenzívnejšie každý návrat domov prežívam. Je v obrovskom priam hyperbolickom kontraste k životu, ktorý žijem a svetu v ktorom žijem. Nie, nechcem povedať, že jeden svet je lepší a druhý horší. Len ten rozdiel je priepastný. Neopísateľný, nevyjadriteľný slovami. Dá sa len prežiť a cítiť.
Užívať a prežívať ešte aj potom, čo kostolné zvony prerušia pocit nadpozemskosti, ktorý cítim a ulicou sa trúsia postupne jeden sused, suseda za druhým. Jedna sa ponáhľa domov. Snáď ešte aj odišla z kostola skôr a nepočkala ani na záverečné oznamy a požehnanie. Ale dá sa to pochopiť. Doma ju čaká rozvarený obed pre veľkú osemčlennú rodinu. Nikto jej nemôže nič vyčítať. Všetci vedia ako sa vzorne stará o svoje deti, hoci jej manžel má často iné priority. S malým odstupom za ňou kráča dievča, ktoré nemá naponáhlo, ale očividne z nejakého dôvodu nepočkala pred kostolom na ostatných a nestratila ani slovom k chlapcami, čo tam stáli. Buď dnes nemá náladu, alebo v televízii dávajú seriál, ktorý ju zaujíma. Nie, výraz jej v tvári prezrádza skôr, že sa nepohodla s kamarátkami, alebo musí ešte na konci školského roka niečo dohnať. A tak musela obetovať veselé klábosenie s kamarátkami a nesmelé pohľady chlapcov. Môže mať tak desať, dvanásť rokov. Ako sa vzďaľuje, rozmýšľam nad tým, či je to dcéra niektorej z mojich kamarátok z detstva. Musím sa opýtať našich.
Ale na moste sa už objavuje ďalšia skupina, ktorá zaujíma moju pozornosť a dievča sa už medzi časom stratilo za vchodovou bránou v jednom zo susedných domov. Skupina je uvravená. Určite nediskutujú o kázni, ktorú pred chvíľou počuli. Odhadujem, že riešia nejakú televíznu reláciu alebo niekoho z rodiny, keďže všetky ženy, mladé aj tie staršie, sú vzdialené alebo bližšie príbuzné z rovnakého rodinného klanu v dedine. Bohužiaľ po včerajšom daždi je v potoku, ktorý tečie hneď vedľa cesty a oproti nášmu dom, priveľa vody a tá robí taký hluk, že môžem len hádať o čom sa rozprávajú. A nakoniec je možno lepšie nevedieť. Ich záujem, s akým hovoria a ich melódia, do ktorej sa spájajú ich nezrozumiteľné slová a brechot všetkých psov na ulici, vytvára vo mne ešte hlbší pocit lásky k tomuto miestu.
Musím si ten pocit vychutnať, kým sa znovu vyberiem do toho „iného“ sveta alebo kým sa nerozozvučí miestny rozhlas a nezačne hlásiť výsledky volieb do Európskeho parlamentu...
