Tvoje, moje predsavzatia

A máme tu druhý januárový týždeň, prvé ochkania a ohŕňanie nosa nad tým čo chceme urobiť. Nesplniteľné túžby s predsavzatím pri pohľade na cudzie splnené predsavzatia isto napĺňajú malou závisťou. Ja si už nejaký ten rôčik žiadne predsavzatia nedávam. Ak sa niekedy pozriem na seba: vidím, že už nefajčím, viac pohybu by síce nezaškodilo, pekný som dosť :), so štúdiom no ... . Pri tom učení si spomeniem, že „nielen z chleba žije človek...“, bolo by dobre aj niečo do hlavy (po silvestrovskej noci je tam miesta dosť ). Niekto sa chcel vzdelávať: študovať cudzie jazyky, poznať do tranzistora svoje PC alebo zistiť načo je vlastne ten malý kolíček v el. zásuvke. Vedomosti sú predsa to čo nám nik nevezme, tak prečo si niečo do tej šišky nevtrepať, nie? Ale ja tu mám problém: v jazykoch som vedľa, PC je Španielska dedina, kolíček poznám a do iného poznávania sa mi ňachce! Tak som skončil kedysi pri tom, že načo si ja mám dávať predsavzatia keď ich nebudem plniť? Nebudem sa zaoberať tým načo už prišli múdrejší odo mňa – prsty nepchaj do... . Predsa nám nebol daný rozum na hlúposti aby sme ním mrhali na... . Alebo sa pozriem hlbšie do seba a nájdem niečo čo sa zíde nielen pre moje ego, ale aj pri kontakte s inými ľuďmi. A toto je momentálne moc ťažká matéria na mňa, mladého lenivca. Tu končím, káže mi to môj rozum, aj to, že aj tá moja lenivosť je nekonečná. Asi preto si vlastne ani nedávam tie predsavzatia.