Vždy, keď zomrie veľký človek, „ochkáme a achkáme" nad jeho životom, ako ho žil a ako ho prežil. Pri tejto situácii sa veľa ľudí začne baviť o ľudskosti. O tom, aký bol ten, čo zomrel, dobrý a ako ... ale nič sa nemení v našich životoch ...
Ak ostaneme iba pri ochkaní, nepozrieme sa na seba ako žijeme my, ako sa venujeme rodine a priateľom, naše slová, naše vyjadrenia na smrť „velikána" sú prázdne !
Preto ... mám ... je mi na ... keď vidím od mnohých ľudí reakcie - XY bol dobrý človek ... chýba nám ... atď. Pričom ten, čo to vyslovil, čo chváli život zomrelého, často nevie vysloviť slová prepáč, prosím ťa alebo AHOJ! Nemám to rád a je mi z toho viac smutno, ako zo smrti ...
Mňa teraz zaujíma môj osud a osud mojich blízkych (ten si môžeme čiastočne ovplyvniť sami). Či sa im venujem, či som pozorný, či sám sa chovám ako človek!
Nechcem, aby som vyzeral ako necitlivý. Zomrel Demitra, bol dobrým hokejistom, je ho škoda! ON ZOMREL, ALE MY BY SME MALI ŽIT ĎALEJ !
ps. Jeden môj priateľ mi na toto povedal : „keby zomrel niekto iný, nejaký, ja neviem Slovensky vedec, alebo niekto iný , rovnako vážený, tak po ňom ani pes neštekne"
