Čo si spomínam, nikdy nemala čas pre seba, vždy fúkala naše boliestky, počúvala naše sklamania, radila nám, posúvala na cestu, ktorou by sme mali kráčať a popritom stíhala svoje zamestnanie a opatrovanie chorých a starých, ktorí už nikoho nemali. Bola aktívna lektorka, viedla modlitebné stretká, bojovala za nenarodené deti....
Vždy si našla pre mňa čas, keď som sa potrebovala vyžalovať, vyplakať a nikdy...nikdy ma neodsúdila... Niekedy mi jej dobrota liezla vážne hore krkom....chcela som na ňu nakričať, potriasť ňou: „Nemôžete byť taká dobrá....nemôžete...lebo my ostatní sme oproti vám úbohé, slabé stvorenia..."
No a potom prišiel čas, kedy sa z jej očí vytratila radosť a vošiel do nich smútok.
Jej jediná dcéra a moja najlepšia kamarátka odišla do zahraničia......
Pracovať...a žiť k mužovi, ktorý bol rozvedený s dvomi deťmi.
Krstná trpela, svojej dcére nič nevyčítala, nehrešila ju, nenapomínala, nezvolávala na ňu nebesia. Len plakala a modlila sa....
Muselo to byť pre ňu veľmi bolestné. Ona kresťanka telom a dušou vychovala dcéru, ktorá nebude mať svadbu v kostole, ktorej sobáš nebude požehnaný výrokom : čo Boh spojil, človek nech nerozčuľuje...."
Chodila som ku nej tak často, ako som mohla....utešovala som ju, že to možno Boh tak chcel.
Že možno poslal Mirku tak ďaleko kvôli tým dvom chlapcom, od ktorých ušla ich vlastná matka...že sa nemá sužovať...že Francesco je dobrý človek a Mirku bude ľúbiť , nikdy jej neublíži.
Zbytočne som sa snažila....ona jednoducho videla v tom skutku svoje vlastné zlyhanie, že nedokázala ochrániť vlastné dieťa pred hriechom.
Krstná sa časom upokojila, Francesco chodil aj s Mirkou na Slovensko tak často, ako sa im dalo. A my všetci sme videli, že je to dobrý muž a Mirku má rád.
Po 8 rokoch spoločného života sa im narodila dcérka....živé striebro....a ja som dúfala, že toto dieťa posunie matku bližšie k svojej „stratenej" dcére....
Krstná ju chodila do Talianska opatrovať, no stále hľadela na „zaťka" akosi cez prsty....
Bola síce ku nemu slušná a milá, ale......nedôverovala mu.
Zmenil to sviatok Nanebovzatia Panny Márie.....
Krstná trávila leto u dcéry....a veľmi chcela ísť na sv. omšu do kostola... Práve na sviatok svoje patrónky však mala Francescova matka narodeniny a oni všetci boli pozvaní na slávnostnú večeru...omša začínala o 18 hodine, oslava tiež....
Krstná bola smutná...chcela ísť aj na obrad , lebo vynechanie prikázaného sviatku, bolo pre ňu prakticky nemysliteľné...no zároveň nechcela uraziť Francesca a jeho rodinu.....
Viac však myslela na svoju dcéru....aby jej neublížila....tak sa predsa len vychystala na oslavu.
Jej „zaťko" si všimol, že je nesvoja.....nevedel sa s ňou dohovoriť kvôli rečovej bariére....ale vnímal jej rozpoloženie (krstná sa totiž nesťažuje...a nezaťažuje druhých...ona len trpí sama v sebe).
Odviezol ich na oslavu....Bolo tam asi 50 ľudí..."najbližšia" rodina.....
Postavil sa do stredu záhrady a prihovoril sa všetkým:
„ Moja matka má dnes narodeniny....prišli sme s ňou oslavovať a tešiť sa z jej prítomností...ale mám tu na návšteve aj druhú matku...a tá potrebuje odísť do chrámu na omšu, je to pre ňu dôležité, tak sa prosím neurazte, že sa teraz asi na hodinku vzdialime. No prídeme späť."
Mirka preložila jeho reč krstnej a tej vošli do očí slzy....
Vtedy sa Francescova matka usmiala a povedala tiež:
„To ja a moje deti sa ,Vám Mária ,ospravedlňujú, že sme vás nechtiac vystavili nepríjemnej situácii...a samozrejme pôjdem do kostola s vami..."
Keď mi to krstná rozprávala, mala v očiach radosť...a konečne po rokoch aj pokoj.
Tešila som sa s ňou....a použila jeden z jej výrokov, ktorý ona hovorila mne:
„Viete, krstná mamka, treba myslieť len na najbližší krok....na túto chvíľu...a nebáť sa budúcnosti....Vaša dcéra je predsa v dobrých rukách.......nie vo vašich...ani Francescových, ale v rukách Boha... a ON ju neopustí."
