Opuchnuté nohy kládla opatrne dolu a snažila sa držať v ruke nákupnú tašku aj dve francúzske barly, bez ktorých by bola na ceste a chodníku nemožná
.„Teta, pozor!" skríkli vedľa nej deti bežiace z vyššieho poschodia. Srdce jej zaľahol strach, keby do nej narazili, neudrží sa na nohách a spadne...s námahou chytila pravou rukou zábradlie a s akousi bezmocnosťou hľadela na deti, ktoré dávno zmizli na dvore.
Oddychovala, hlava sa jej krútila vyčerpaním, no pomaličky sa dostala až na prízemie a potom na dvor.Pred domom bola lavička, v zime ju domovník odkladal do sušiarne, na jar našťastie stála blízko chodníka, tak si na chvíľočku sadla. Pravou rukou si šúchala boľavé opuchnuté nohy a ľavou si strážila tašku, už sa jej veru stalo, že jej ju ktosi vytrhol a ona zostala bez svojho dôchodku..
„Ach," do očí sa jej nahrnuli slzy, keď si spomenula na to zúfalé obdobie, keď nemala niekoľko dní čo jesť.Už- už sa chcela pozviechať, keď zacítila na ruke čosi vlhké.
„Bože, môj!" vykríkla preľaknutá.Vzápätí uvidela pri lavičke malého psíka. Bol drobnučký, chudý, špinavý, matnú srsť mal zbitú dokopy a vrhal na starkú svoje smutné oči.Videla v nich strach, bolesť, zúfalosť, skoro ako vo svojich, keď ráno hľadela do zrkadla.Psík však bol nekonečne hladný a tak ako ona, aj on musel prekonať nielen strach, aby sa jej dokázal prihovoriť pre neho typickým spôsobom, olizovaním.
Pohladkala ho a hneď mala ruku špinavú od srsti, blata a lístia.„Chúďa malé....bez domova....ani teba nikde nechcú?" prihovorila sa mu.Psík pochopil, že mu nič nehrozí a zvýšil intenzitu olizovania.
„Neborák, čože ti ja dám, keď nič nemám, ale počkaj ma tu, keď prídem z obchodu, tak ti dačo hodím..."
Starenka pomaličky vstala a podopierajúc sa, prešla pár krokov po chodníku s malým psíkom v pätách.„ Nechoď za mnou, hlupáčik, počkaj ma pri lavičke." Prihovárala sa mu, no on sa nedal odohnať a kráčal za ňou.
Počkal ju aj pred obchodom a ona mu kúpila špekačky. Hltavo dve zožral a znovu obrátil na ňu zrak.„Ešte si hladný? Ale to by som ti ublížila, keby si sa tak pažravo najedol, podvyživenému treba dávkovať jedlo po troškách, kúpila som ti aj granule a psiu konzervu, dám ti ju neskôr.."
Kým prešli k domu trvala ďalšia hodina a pred bytovkou mu dala tretiu poslednú špekačku a rozlúčila sa s ním.Lenže psík začal prenikavo lamentovať a dožadovať sa jej spoločnosti.„Čo ja s tebou spravím..." premýšľala „ počkaj ma tu a večer ti prinesiem granulky aj mliečko," prihovárala sa mu...Psík zostal pri lavičke, akoby pochopil. Pochválila ho, no ako náhle otvorila vchodové dvere, prešmykol sa popri nej dovnútra a vybehol po schodoch hore.
„nemôžeš ísť so mnou..." krútila hlavou, „vážne nie, ty nie si môj..."
A čí som - hovorili jeho hlboké sivé oči.
Premýšľala a napokon sťažka vzdychla:„Máš pravdu, aj ty si ničí, aj ja som nikoho...tak teda poď."Psík obskakoval okolo nej a hlavou jej zozadu pomáhal tlačiť tašku po schodoch, potom prebehol z vrchu a zubami ju ťahal.Nemohla uveriť, ako sa snaží jej pomôcť. Do očí sa jej tlačili slzy dojatia.A psík len obehoval zospodu, zvrchu... a snažil sa tašku dotlačiť až na druhé poschodie.
Vo vnútri pomaly vybalila potraviny, a potom psíka zobrala do kúpeľne, kde ho riadne vyumývala., povyberala mu aj niekoľko kliešťov a zachlpenú srsť ostrihala.
„ Hneď si krajší ," usmiala sa a bola patrične na seba hrdá, čo sa jej dnes podarilo.
„Ako mi ten čas rýchlo ubehol s tebou, ty môj chlpáčik..." prekvapene vykríkla, keď zistila, že je neskorý večer. Pri práci zabudla na svoju bolesť, sústredila sa len na to, že musí dať túto utrápenú bytosť do poriadku.
Nastávajúce dni dostali úplne inú príchuť...ráno sa budila na sústredené olizovanie a celý deň sa jej ktosi motal okolo nôh, kňučal, krútil chvostom...Prihováral sa jej a ona jemu....Získala spoločníka, ktorý sa kvôli nej naučil kopec vecí: nosil palice, vyťahoval z kredenca hrnce, hľadal okuliare...No, čo bolo najdôležitejšie, po rokoch sa mala opäť koho dotýkať, cítila vedľa seba živú bytosť a to ju napĺňalo nezvyčajnou silou a chuťou žiť.
Aj tých 45 schodov sa jej stalo znesiteľnejšími, lebo vedela, že keď ich prekoná, pomôže tak nielen sebe, ale aj Chlpáčovi, ktorý jej za odmenu bude hriať boľavé kĺby....
Zmenilo sa ešte čosi:jej myšlienky, už nerozmýšľala nad samotou, bolesťou a neprivolávala Boha, aby ju vykúpil smrťou....ešte predsa nemohol prísť koniec....Ešte nie..... však čo by bolo s jej Chlpáčikom?
