„ Pozri...mám nového Petshopáka." ukazuje v dlani hračku Sofia svojej kamoške - škôlkarke Adelke.
„ A ja mám nové sandálky...a budem mať aj bračeka..." kontruje Adelka.
„Bračeka? Tak to by som nechcela....chlapci v škôlke sa bijú..a ťahajú mi vrkoče...a dnes sa Paľko aj pocikal.."
„Môj braček sa nebude biť, bude maličký...bábätko....a ja ani nemám vrkoče...."
„A ako vieš, že sa nebude biť?"
„Maminka povedala. A Paľko aj plakal, keď sa pocikal?"
„No, trošku,"
„Chudák, teraz mu asi dajú Pampersku...."
Lavička s úsmevom prenecháva ľahké detské džavotanie a spomína na iné rozhovory...
„ A prídeš ma dnes vypýtať?" trápi sa na tej istej lavičke Lenka
„ Neboj, prídem...však už máš 15...musia ťa pustiť na disku." chlácholi priateľku Tamara.
„ A nemali by sme povedať, že ideme do kina? Tak by ma pustili skôr."
„ Ale to potom môžeme byť v bare len do desiatej,"
„Aj tak ma na dlhšie nepustia...."
„Ale potom si ťa Rišo nikdy nevšimne, keď utečieš ako Popoluška pred pol nocou."
„Jáj, ten je pekný...ako Adam Lambert....myslíš, že sa už bozkával?"
„ Lambert? Určite..."
„Trubka...Rišo...."
Keby mohla lavička hroziť prstom, snáď by ho aj zdvihla, ale sama sa musí baviť nad dievčenskou naivitou a túžbou spoznávať dospelosť.
„ Zuzka, tak sa bojím," vystreľuje obavu na priateľku Lucia
„ Neboj sa, zvládneš to,"
„Ale ja ti už nič neviem....vážne nič....po tej materskej som úplne osprostela....ja viem, len ako sa varí výživa.....ja ti už ani počítať nebudem vedieť zapnúť-....a ak ho aj zapnem, tak určite budem hľadať len recept na nejaký praštený koláč..."
„ Lucka....to akoby nikto nikdy po materskej nešiel do roboty....buď rada, že sa máš kam vrátiť, že ti zamestnávateľ jednoducho nezrušil miesto..."
„Och , prepáč, Zuzka, viem, že to máš ty teraz ťažšie....vážne ma to mrzí...."
„Robo si je sám na vine, keby nechľastal...."
Teraz by najradšej obe ženy pohladila a pritúlila v snahe obe upokojiť ich strach z budúcnosti.
„ Kde si bola, Marka?" pýta sa starenka susedky
„ Ale pozrieť toho môjho a trošku mu to tam ponaprávať, nech sa mu lepšie leží...."
„Ja som bola tomu môjmu tiež ráno zapáliť sviečky.."
„ Všimla som si, Gitka, že horeli, si šikovná."
„To vieš, vždy som prvá ráno vstávala, robila mu raňajky, keď chodil na tie murovačky, ťažkú robotu mal...."
„ Ako obaja rýchlo pošli.."
„Veru a nás nepotrebné tu nechali...."
„ A mne sa ti už ani variť len pre samu nechce...starý si síce pošomral, ale predsa len nebolo v dome tak pusto..."
Lavička sa až scvrkáva samotou starých žien, nad ktorými by vyronila aj slzu, keby vedela.
Ale ona len môže stáť, a niesť na chvíľu ich starosti.....radosti....obavy...pochvaly....
Za tie roky držala už kadekoho....Zažila bozky, rozchody, menšie, či väčšie pády, hádky aj zmierovania, vyznania aj osočovania, sny aj ich straty, pochvaly aj klebietky.....
Nič nejde tak ako by chcela ona.....Nemôže nič zmeniť....napraviť....
Môže len dovoliť, aby sa na chvíľu ktosi na nej zastavil, vydýchol a uľavil svojej duši, či nohám.
A takých lavičiek je veľa....skrývajú v sebe nekonečné tajomstvá....v ktorých žijeme my...ľudia, čo sme sa na chvíľu zastavili...
