Snažila som sa nevnímať fakt, že viacerí z nich sa predbiehali a tlačili do autobusu,
snáď len kvôli tomu, aby sa uchránili pred zimou.
Cestujem hromadnou dopravou už pár mesiacov, no na neslušnosť a negalantnosť som si stále nezvykla. Vždy ma zamrzí, že sme k sebe chladnejší ako to novembrové počasie.
Pozorovala som trojicu mladíkov, študentov, ktorí dochádzali do neďalekej dediny na prax.
Vždy prišli medzi poslednými, boli hluční, ich slovník taktiež nepatril k tomu vyberanejšiemu.
Strkali sa do autobusu medzi prvými a skutočne nebrali ohľad na nikoho.
Na ich obranu však musím povedať, že neboli jediní, ktorí si mysleli, že majú prednosť.
Rovnako početnou skupinou neohľaduplných cestujúcich boli aj dôchodcovia,
čo cestovali obvešaní veľkou batožinou do kúpeľného mestečka.
Pozorovala som tieto dve vekovo odlišné skupiny ľudí a premýšľala, ako sa veľmi na seba ponášajú
a bolo mi z toho ešte chladnejšie.
Tlačiaci sa dav ma vytisol úplne na okraj a komusi som pri tom stúpila na nohu.
„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa.
„Nič sa nestalo,“ usmial sa na mňa muž oblečený v prešívaku, montérkach a... tmavšej pleti.
Postavila som sa za neho a mlčky čakala, kým sa dostanem na rad.
Vedľa mňa ešte stála mladá dievčina, ktorá sa podupkávaním na mieste zahrievala.
Tesne pred dverami nás muž obidve s úsmevom pustil pred seba.
„Nech sa páči...“ urobil rukou gesto, akoby nám otváral pomyslené dvere.
Usmiala som sa a poďakovala.
Nuž, zvláštne a trochu zahanbujúce, keď jediný, kto vie, čo sa patrí, je Róm.
