Stretol ho najprv na schodoch paneláku. Zohnutý, slabý starý pán. V rukách ošúchaná rúčka
nákupnej tašky a v očiach prázdny výraz pošliapaného života.
Videl ho prechádzať sa popri potoku. Meravo hľadel do vody a uhládzal si dlaňou kabát,
akoby sa tým dotykom chcel čohosi zachytiť.
V čakárni obvodného lekára do neho skoro vrazil.
„Prepáčte, nie ste náhodou Rišov otec?"
Bol. Pamätal si ho úplne ináč. Zábavného, šikovného, priateľského, ochotného a...
Hlavne mladšieho.
Častokrát im pomáhal so stavbou skautského tábora a jeho manželka im robila účtovníctvo.
Mal ich oboch rád.
„Ozaj, ako sa darí manželke?"
Zdvorilostná otázka vohnala mužovi do tváre utrpenie.
„ Už dva roky je... Už nie je. Rakovina."
Cítil sa hlúpo, rozmýšľal, akú tému začať.
„A čo, Rišo?"
Muž pokýval bolestne hlavou.
„Nebol ani na jej pohrebe. Sľúbil, ale neprišiel...
Aj tieto Vianoce boli v snehu pri jej hrobe len moje stopy."
„Tak si predstav," pokračoval brat. „Dali mu všetko, však bol jedináčik.
Kúpili mu auto, platili štúdium, lebo si ho „predlžil" o pár rokov.
Dotovali jeho dovolenky, rôzne akcie.
Aj byt mu dali svoj a oni odišli do menšieho po starých rodičoch. A..."
Toho, čo dostal bolo veľa. To, čo dal pomenej.
Aj posledné matkine dni strávil na exotickom ostrove a neprišiel ani,
keď jeho otec s plačom naliehal.
Bolo mi ľúto opusteného človeka a sama som sa cítila mizerne.
„Čo myslíš, Ľuba, bolo by od veci, keby sme ho aj s Mirkou išli pozrieť?" spýtal sa opatrne brat.
„Nie, to by určite nebolo od veci."
Usmiala som sa spokojná, že môj najmladší brat, hoci považovaný za maznoška,
má k človeku blízko.
