Ľutovala sa...upadala do stavov, kedy premýšľala, ako čo najrýchlejšie ukončiť svoje trápenie....lenže...lenže vždy sa jej pred očami vybavila tvár dcéry, ktorá ju každý večer objala a vyslovila známu vetu: „maminka, ty si najlepšia na svete, ja ťa ľúbim...."
A potom vstúpil do jej života internet....musela si ho dať zaviesť kvôli dcérke, neustále robili miniprojekty do školy a bez neho to bolo nemysliteľné... Večer, keď dcéra zaspala, zasadla Milica k netu a surfovala....a chatovala....
Úplne ju to dostalo, pohltilo....odrazu bola vo svete, kde bolo všetko možné...prijímala lichôtky od neznámych mužov, komunikovala so ženami, hovorila o svojich snoch, o sklamaniach, o nádeji....
Konečne ju ktosi počúval...ktosi na druhej strane aj reagoval.....
Neskôr prišla domov z práce a okamžite utekala na počítač....Nič dookola nevnímala...v jeden večer dcérku nepostískala a nezaželala jej dobrú noc....
neskôr si dievčatko samé chystalo večeru, samé sa kúpalo, samé sa hralo, samé sa učilo...
A Milica chatovala...a komunikovala....a usmievala sa.....
„ Maminka..." počula za sebou hlas svojej dcéry....ale požiadavku nevnímala....
„ moje dievčatko, bež do postieľky...ja tu ešte chvíľu budem..." zastavila prosbu malej bytosti, ktorá sa stiahla, zhrbila....a sama zaspávala...
Iný vankúš sa zalieval slzami....
V jeden deň si Milica otvorila doručenú poštu. Mala niekoľko nových správ., jedna začínala takto:
„ Maminka moja,
ty ma už dávno nemáš rada, a mne je smutno, že sa neprídeš večer ku mne postískať, nepočúvaš ma, lebo stále hľadíš do počítača a ja plačem v izbe, lebo mi je smutno...neviem, ako som ti to mala povedať, lebo nikdy nie si pri mne, vieš, ani sme nepísali tento rok list Ježiškovi, ani sme si nekúpili adventný veniec, ani nechystáme medovníčky......
vieš, mami, mne sa už nechce žiť, lebo ty by si bola radšej, aby som tu nebola, lebo som ti pokazila život, že som sa narodila a ty nemôžeš nikam chodiť a nemôžeš si realizovať sny.
Mami, chcem umrieť, lebo ma nechceš a ja ťa potrebujem...."
Milica prestala čítať, do očí jej vstúpili slzy a okamžite vytiahla počítať zo zásuvky...Monitorom prebehol záblesk svetla ,a sám počítač zostal zmätený nad Miliciným krokom...netúžil sa predsa ešte vypnúť...
Vstala a náhlivo prešla do detskej izby...
Dievčatko nespalo...ležalo skrehnuté, uplakané v embryonálnej polohe.
Matka objala svoju dcéru a rozplakala sa.
„ Odpusť...prosím...odpusť mi...."
Viac slov nebolo treba.....Ešte totiž nebolo neskoro....Ešte sa dalo všetko zachrániť.
