Teraz tu stáli oproti sebe, počúvali svoje príbehy a každej sa v hlave preháňali myšlienky,
ktorými si vzájomne šacovali životy.
Katarína:
„Bože, toto je naozaj Lucia? Toto tučné, zanedbané žieňa?
Ach, to azda nie je ani pravda.
Veď má dobrých 20 kíl nadváhy. Nerozumiem, ako sa ženy dokážu takto zanedbať.
Veď je to hriech, teda, aspoň si myslím, že obžerstvo je hriech.
Určite je to hriech.
Dokelu, a tie šaty? Sú ohavné a ešte viac ju rozširujú.
Vyzerá ako tučná obluda.
A mohla si ich aspoň trochu prežehliť, keď sa obuvákom do nich navliekla.
A vážne žltá farba? Žltá? Žltá tučná obluda.
No a ten účes? Zrejme má spoločnú kaderníčku so svojou matkou.
Šťastie, že neprišla s trvalou.
Bože, vážne ti ďakujem, že som nedopadla ako Lucia.
Čože to hovorí? Že má 3 deti? No dokelu. Kto normálny v dnešnej dobe porodí
3 deti? Do tejto doby?! To ja budem mať tak jedno.
Samozrejme, keď stretnem toho pravého.
Môj bude iný...vzdelaný, príjemný, sčítaný. Nie ako ten jej truhlík Ďuro.
Že Ďuro. Veď už aj to meno evokuje hlupáka.
Nechápem, prečo sa s ním dávno nerozviedla, ešte pred tým,
ako jej stihol narobiť toľko harantov.
Rozviedla? Čože? Ona sa s ním pred 3 rokmi rozviedla?
Luca, ty si fakt trúba! A čo chceš robiť s troma deťmi sama?
Ako ich chceš uživiť?
No jasné, stojí za pásom v troj-smenej prevádzke. Nočné...
To preto je taká zničená.
Luca, Luca, ty si dopadla. Je mi ťa fakt ľúto.
Nemáš nič, len tie svoje detiská.“
Lucia:
„Och, toto je Kata? Tá dutá Kata, čo v škole nikdy nič nevedela
a všetko odpísala odo mňa? No dokelu! Predvádza sa tu ako páv.
Ako pyšne pohadzuje tými umelými vlasmi.
Veď to každý vidí, že ich má predĺžené. To muselo stáť peňazí. Ako niekto môže minúť toľko prachov na zbytočnosti. Veď je to hriech byť takáto márnivá.
A tie šaty? Hm. Viac nahá ako oblečená.
Skôr sa hodia niekam do červeného domu ako na stretávku.
Ako sa v nich zvŕta a pretŕča tie svoje kozy na obdiv.
No áno, má ich pevné, veď nemusela kojiť 3 chalanov ako ona.
Jej chlapci... večne hladní už od bábätiek.
Čože to hovorí? Že chce mať bábätko? Pred 40-tkou?
Sa zbláznila a na čo čakala doteraz?
Nebojí sa, že to dieťatko nebude v poriadku...
Vlastne a čo vôbec tára o deťoch, veď nie je vydatá.
Toľko preberala, že zostala na ocot. Počula o nej, že si robila zálusk na nejakého právnika, no nevyšlo jej to.
Ju si Ďuro si aspoň zobral, hoci sa s ňou aj rozviedol.
No predsa len bola viac ako ona, stará dievka.
Takto sa musí Kata realizovať aspoň v práci. Chodí po svete,
tak zrejme nemá čas premýšľať nad sebou a nad tým,
aký zbytočný život vedie takto bez detí.
Kata, Kata, ty si dopadla. Je mi ťa fakt ľúto,
Si taká osamelá a smiešna v tej svojej snahe zastaviť mladosť.“
Ku Kataríne a Lucii pristúpi Miro, predseda triedy.
Obe ich objíme okolo pliec. Luciu pravou, Katarínu ľavou rukou.
Veselo sa im prihovorí: „Dievčatá, som taký rád,
že ste sa vy dve konečne stretli. Vás som mal najradšej.“
„Najradšej? A to už prečo?“ vyrieknú skoro jednohlasne.
„Prečo? Pretože vy dve ste jediné v triede držali spolu,
žiadne intrigy, žiadne ohováračky. Navzájom ste si pomáhali.
Pamätáš sa, Katka, ako ti Lucia napísala celú seminárnu prácu,
keď ti hrozilo prepadnutie z biológie?“
Katarína zahanbene zvesí hlavu.
„A ty, Lucia, pamätáš si, ako ti Katarína nosila desiatu,
keď tvoji rodičia prišli o prácu a zriekla sa kvôli tebe
aj viacerých obedov v školskej jedálni?“
Aj Luciina hlava padne hlboko na prsia.
Po lícach sa im skotúľajú prvé slzy.
Miro na nich zmätene pozrie.
„Baby, nebláznite mi tu a nerevte.
Čo ja s vami budem robiť s takými usoplenými.“
Vzápätí ich láskavo pohladí po chrbte a povzbudivo prehodí:
„Veď už bude zase dobre. Znovu budete mať jedna druhú.“
