Monika nemá na ulici vrstovníčky dievčatá, len chlapcov .
A keďže potrebuje spoločnosť ostatných detí, museli sme v pivnici vykutať hokejku
po mojich starších bratov a chalani ju postavili do bránky.
„ Monika, ty si veľká. Budeš v bráne. Aspoň cez teba neprejde loptička.“ vyhlásil Ivo.
„Dobre,“ súhlasilo moje dieťa, ktoré má jednu zásadu – zásadne nebehá.
„ale žiadne bomby a vysoké!“ pohrozila im prstom a hra sa mohla začať.
Monika ostatných chlapcov prevyšuje o hlavu a tak sme po chvíli počuli vykrikovať Dávida:
„ Do kelu, Chára, však sa trošku uhni, nech mám tú loptičku kam trafiť!“
Monika na neho mrzko zazrela.
Nuž, je to malá žena a ktorá z nás nie je citlivá na svoju postavu?
Samozrejme sa jej myšlienky preniesli z hokeja na to: „ Čo tým chcel Dávid povedať!“
„ Monika, dokelu, ty nedávaš pozor!“ rozčuľoval sa Ivo, „však sme dostali gól!“
A pretože nepoznám muža, ktorý sa ľahko zmieruje s prehrou, otočil sa Ivo na Riša
a zlostne vyhlásil:
„ Ja s ňou nehrám. Rišo, zober si ju ty.“
No a ješitná baba musela zareagovať:
„Tak ja idem domov!“
Ozvalo sa chlapčenské zborové: „ Prečo?“
( Celí chlapi. Nikdy nevedia PREČO.)
Monika v stave urazenosti, mykla plecom a doma sa ma so slzami v očiach spýtala:
„ Mami, prečo sú chalani takí odporní...“
Usmiala som sa a mlčky ju objala.
Moje slová by boli v tej chvíli úplne zbytočné.
Vedela som totiž, že sa TO práve začalo. Jej cesta dospievania.
Ale keďže sú to zatiaľ ešte len deti, ktoré sa síce rýchlo pohádajú,
ale rovnako bleskovo aj zabudnú,
na druhý deň kráčali Monika s Ivom zo školy domov spolu.
„ Už si mu odpustila?“ rypla som do nej trošku.
„ Vieš mami, on si na obede ku mne sadol ku stolu a tak samovoľne mi dal svoju pampúšku.
Tak čo som s ním mala robiť?“ vzdychla si Monika.
A po chvíli dodala:
„ A vieš, my sme sa dnes na geografii učili, že ženy aj tak žijú dlhšie.
Tak ho nebudem tú chvíľku čo tu je predsa trápiť.“
