Našla som čierno - biely televízor Tesla, časti bicykla, rôzne kábliky, skrutky, pliešky, o ktorých som fakt nemala potuchy na čo slúžia. Ďalej rýľ bez násady, porcelánovú sošku koňa, obrazy svätej rodiny, nejaké tie plagáty nahých báb a áut z pretekov Rally Paríž- Dakar,
zaschnutú farbu, oleje, štetce, prázdne bandasky, tkané koberce, kočík pre bábiky , moje bábiky a iné hračky, otcov kufor z manévrov , mamine svadobné topánky....
Postupne som sa prepracovala ku škatuliam z nápisom : bábätkovské oblečenie, Monika vecičky 2 roky, 3 roky, Monika zimné topánky.....
Objavila som aj odsávačku mlieka a hrnce, ktoré som si priniesla z rozbitého manželstva....a nakoniec vysávač....
Kuknem na hodiny......zabudla som sa v garáži presne 40 minút....a to som netušila, že ešte hodnú chvíľku ostanem.
Otvorila som krabicu od vysávača, aby som skontrolovala, či je v nej všetko, keď mi na zem vypadol zväzok listov.
Prekvapene som balíček zodvihla. Bol previazaný bielou stuhou, meno adresáta bolo uvedené moje, odosielateľa exmanželove.... s pečiatkou z roku 2000.
Sadla som si do bratovho auta a otvorila prvý list.
„Moja najdrahšia mamuška a Monička...."
začínal sa ....
„veľmi mi chýbate, lebo vás obe ľúbim a nemôžem vás mať teraz pri sebe.
Ste všetko, čo mám a nechcem ani myslieť na to, že by som vás stratil....."
Prestala som čítať. Srdce sa mi nejako divne rozbúchalo a vohnalo do mysle spomienky....... na začiatok....
Listy boli z obdobia, keď bol manžel na povinnej vojenskej službe, no ako vysokoškolák a ešte ženatý len na pár mesiacov.
Znovu som sa začítala.
Riadky boli plné emócii, ktoré každú ženu babušia do tepla z lásky. Boli horúce, presiaknuté vyznaniami a túžbami, po osobe, ktorú milujeme a ktorá nám tak chýba, že nevieme ani dýchať, ani chodiť bez toho, že by nás to prázdne miesto vedľa nebolelo.
Akosi inštinktívne som sa schúlila na sedadle a pritiahla kolená k brade.
Listy ma pálili v rukách, tak som ich položila na vedľajšie sedadlo a premýšľala....
„ Prečo? Prečo sa čosi také úžasné, čo núti človeka lietať zmení na niečo, čo ho dokope k bolesti a sebatrýzneniu? Prečo vieme tak veľmi milovať? A len o pár mesiacov tak strašne nenávidieť? Prečo nedokážeme na začiatku bez danej osoby žiť a prečo ju dokážeme veľmi rýchlo opustiť?"
Samozrejme.....že sú na tieto otázky odpovede....dokonca niekedy až fundovane odborné....ale...ale....
Nie, teraz už nepotrebujem vedieť prečo.....
Sedem rokov je dosť dlhá doba.....aby sa čosi zabudlo....a čosi odpustilo.....
Listy som opäť zviazala stuhou a chvíľu sa pohrávala s myšlienkou, že ich zahodím alebo spálim, či dotrhám...
No nakoniec som ich odložila do škatule s dcériným dojčenským oblečením ....
Vtedy boli napísané...tam aj patria....k spomienkam..... k minulosti.....
Zavrela som dvere na garáži.....a akoby som zatvárala pomyslenú bránu, ktorá ma oddeľuje od toho, čo bolo....a vedie k tomu, čo bude....
A doma som si našla na mobile štyri neprijaté hovory od exa.
Zavolala som mu späť.
„Ahoj....čo si chcel?"
„ Vlastne nič....len som ťa chcel počuť...." znela jeho odpoveď. „ Čo robíš? Prečo si nedvíhala?"
Chcela som mu povedať, že som našla jeho listy.....že som nad nimi slzila....že....
„ Upratujem....vieš, nepočula som kvôli vysávaču, že voláš...."
Predsa len......čosi sa zabudlo...čosi odpustilo.....no ešte veľa zostalo......a už sa to nedá vrátiť....
Aj tak by to dopadlo tak isto.....
