Kráčala som po námestí obvešaná kyticami a kahancami a v duchu nadávala na bratov,
že to nevybavili oni, (však sú všetci traja motorizovaní).
Tú postavu muža s úsmevom a roztiahnutými rukami som zbadala príliš neskoro,
aby som sa mohla vydesiť, či akokoľvek inak zareagovať.
„Jéééj, dobrý deň, moja," začula som vytešený hlas tesne vedľa môjho pravého ucha.
„Tak, vás, som dobre dávno nevidel..."
-Fakt? A videla som ťa ja niekedy?- lovila som v pamäti.
Vysoký muž okolo 50-tky s fúzkami a plešinkou, mi však nedal šancu
a zavalil ma spŕškou nadšených slov:
„Kdeže ste sa podeli? Ako sa máte? Kde teraz pracujete? A čo manžel? Syn?"
-Nie, tento človek ma nepozná, však ja mám dcéru!- bola som si už istá omylom.
„Ach, škoda, že sa tak veľmi ponáhľam, skočili by sme na kávu...
Ale keby moja žena vedela, že som vás stretol, och...
Bože, aký som rád, že vás vidím...
Vyzeráte úžasne...
Omladli ste, vážne..."
Usmievam sa, lebo očividne neočakáva odpovede...
Práve, keď rozmýšľam, či nie je neskoro spomenúť istú maličkosť,
(že ho vidím prvý raz), ocitnem sa v jeho náručí.
Silne ma objíma, vybozkáva na obe líca a nahlas sa lúči:
„Tak sa držkajte moja, som strašne rád, že som vás znovu videl."
-No, dokelu!- snažím sa zbaviť mierne priblblého výrazu v tvári.
Ešte začujem pár slov, ktoré hovorí do mobilu:
„Neuhádneš, koho som stretol... Milku....No, fakt!..."
A rovnako, ako sa nečakane zjavil, aj zmizol.
A mne sa vracia späť nálada.
Usmievam sa.
Stále sa usmievam.
Ozaj, keby ste náhodou poznali Milku, ktorá sa na mňa nápadne ponáša,
odkážte jej, že má u mňa odložené jedno objatie.
Bola by totiž veľká škoda, keby sa k nej nedostalo.
Možno by jej toto „moje stretnutie" tiež rozjasnilo deň.
