„ Pohádala si sa s kamarátkou?"
„ eee"
Dcéra vždy všetky novinky zo školy vysype ako z rukáva, tak som zostala jej mlčaním zaskočená.
„ Nebolí ťa hlavička? Nie si chorá?"
„ nie, mami..."
„ Tak, čo sa deje? Niekto ti ublížil?" už som dostávala strach.
„ Mne nie....ale vieš, mami.....pri obede som povedala Ivovi, že chcem aby so mnou išiel domov..."
„ Jasné" prerušila som ju a usmiala sa....takže už máme problémy s chlapcami...
„ Ivo nechcel s tebou ísť, to je normálne, vieš , chlapci v tvojom veku sa neradi kamarátia s dievčatami, hanbia sa, aby ich ostatní chalani nevysmiali..."
Monika prevrátila očami.
„ Nie, mami, ja som mu to dala príkazom, že má ísť so mnou domov, on vtedy počúvne, ale vieš..."
zase si povzdychla..
„ Ako príkazom?" zaujímala som sa.
„ No jednoducho, prídem ku nemu cez obed a poviem mu- Ideš so mnou domov! A on prikývne, ale potom ma čaká pred WCkami, aby chalani nevykrikovali, že sme frajeri.....
Musela som ju v duchu pochváliť... šikovné dievča....vie, že im treba dopriať aspoň pocit, že mali možnosť výberu..
„ Tak prečo si smutná, poškriepili ste sa?"
„ No....My sme dostávali na obede balíčky a tam boli aj takí pekní čokoládoví Mikulášovia... „
ďalší povzdych, tentokrát som už čakala, čo z toho vzíde
„ Vieš, a Ivo toho svojho nechcel, že už má sladkosti plné zuby...ale on to povedal inak, tak mrzko...a zahrabal toho Mikuláša do snehu..."
Vyhŕkli jej slzy a ja som si predstavila, ako Ivo pochováva čokoládového panáčika pod kopou snehu.
„ Ja som ho chcela vytiahnuť, mami, mne ho bolo ľúto, ale Ivo mi to nedovolil....vieš, ako mu tam musí byť zima...chudákovi...a on sa tešil, že urobí deťom radosť..."
Chápala som Monikin smútok, jej Mikulášovia a veľkonočné zajace stoja za sklenenou vitrínkou spolu s perníkovými srdciami a každú sobotu, keď utierame prach ich pohladí a rozpráva sa s nimi.
„ Ja sa s Ivom už nikdy nebudem kamarátiť, on nie je normálny...."
V utorok som sa nevedela dcéry dočkať, meškala vyše hodiny.
Nervózna som sa obliekla a vyšla ju hľadať. Nemusela som však zájsť ďaleko, v parku som zazrela dve postavy.
„ Ivo, Monika, kde sa mocete?"
Obaja sa usmievali.
„ My sme boli hľadať Mikuláša" pohotovo odpovedal Ivo.
„ Veď ty, truľko, ty by si si aj zaslúžil....vieš ako by sa mu potešili deti v Afrike, čo by tie dali za pekného Mikuláša, alebo aj mandarínku...." kázala som mu prísne.
„ Vidíš, Monika, mali sme ho predať do Afriky a nie dať zjesť Sašenke..." vytkol dcére Ivo.
Zasmiala som sa nad Monikiným pohoršeným pohľadom.
„ Ivo, ale deti v Afrike nemajú predsa peniaze, tie by si ho od teba nekúpili....a videl si ako sa Sašenka tešila..."
„ Sašenka? Vy ste dali premočeného Mikuláša nejakej spolužiačke? Vy ste teda obaja dosť zákerní" krútila som hlavou.
Obaja sa pobavene rozosmiali.
„ Teta, Saša je pes." upresnil Ivo „ a Monika ma dnes vydieraním donútila Mikuláša vyhrabať a musel som sa mu aj ospravedlniť..."
To ma zaujímalo...
„ Ako si sa mu ospravedlnil ?"
„ No, musel som mu sľúbiť, že už nikdy nezneuctím jeho pamiatku a aj som ho pofúkal..." kajalo sa chlapča.
Pohladila som ich oboch po hlavách a doma som sa Moniky vyzvedala ako ho vydierala.
„ To nebolo zložité," tak žensky sa uškrnula..." povedala som mu, že ak to neurobí, tak celej triede poviem TO jeho tajomstvo..."
„ A aké má TO tajomstvo?"
„ Ja ani neviem, to si so Simonom voľačo šepkali už dávno, ja som len začula, keď Ivo Simonovi tak dôležite prizvukoval, že to nemôže nikomu povedať, lebo mu obesí škrečka a bude Simona každý deň kopať do hlavy....no a ja to v stave núdze vždy použijem na Iva a on zbledne a všetko sľúbi..."
Pritúlila som si to moje dievča k sebe.....a hrdosť mi zaplavila celé srdce...viem, že to niektorí budete pokladať za málo výchovné, a oponovať, že jej konanie tiež nebolo správne....ale ale.... ja som pochopila, že hoci je to stále dieťa, ktoré zachraňuje Mikuláša , má už v sebe ženskú rafinovanosť a vie ju používať...
Nuž...tak si to vychutnávam, že mám skvelú dcéru.........kým nepríde puberta.
