Vtedy si vypočujem ich rozhovor.
Sedia cez uličku vedľa mňa. Stará mama a jej asi 5 ročný vnuk.
Blonďavé chlapča pritláča nos na sklo a veselo nadskakuje na sedadle.
„Pekne seď, lebo ujo šofér môže prudko zabrzdiť a ty spadneš.“
láskavo napomína chlapča vkusne upravená štíhla šesťdesiatnička.
„Keď ja som taký šťastný, starká." vyhŕkne chlapča veselo.
„A prečo si šťastný?" zaujíma sa žena a ten dôvod zaujíma aj mňa.
„Lebo je dnes nádherný deň." s ľahkosťou prehodí.
„A prečo je dnes nádherný deň?" znovu sa pýta žena a ja mám pocit, že je to akosi obrátene.
Zväčša ustavičné otázky typu: „Prečo?" kladú práve deti, čo objavujú svet.
„Veď to je jasné," zasmeje sa a ťapká si po kolenách.
„Vonku svieti krásne slnko. Mám rád slnko. Toto je nádherný deň.
Ja sa veziem v autobuse. Mám rád autobus. Tak je to nádherný deň."
rapoce chlapča a mne sa zdá, že skladá slová piesne.
Žena sa usmieva, hladí vnuka po hlave.
„Veru máš pravdu, vonku je naozaj krásne. Nádherný deň."
„Autobus je úžasný. Najprv som v Krupine a o chvíľu som vo Zvolene.
Rád chodím do Zvolena, je to veľké mesto.“
„Páči sa ti Zvolen?" udržiava žena konverzáciu.
„Páči,“ prisvedčí a pokračuje, „Je tam veľa vecí, ktoré nemáme v Krupine.“
„Krupina sa ti nepáči?“ čuduje sa.
„Ale, starká," napomenie naoko prísne blondiačik, „ Krupinu mám veľmi rád.
Tam bývame, tam je maminka a ocko. Krupina je moja rodina.“
Obidve sa usmievame. Ona hrdá, že má takého múdreho vnuka,
ja rozptýlená z premýšľania o svojom nevydarenom dni.
Pozriem sa cez okno ešte raz, ale teraz sa snažím hľadieť očami chlapca.
Tiež vidím slnko, zelené stromy, prírodu, ktorú prebúdza jar
a teším sa na Zvolen. Zvolen je predsa moja rodina.
Taký obyčajný nádherný deň.
