Možno sa mi to len zdá, ale väčšina z nás sa vyhýba fyzickému kontaktu s inými ľuďmi.
„Ach, keby sa len v tom kostole nemuseli podávať ruky, je to také nehygienické.."
povzdychla si moja známa
a ja som si v nedeľu na omši všimla, že sa ľudia k sebe naozaj neochotne obracajú..
a ak sa obrátia, podajú ruku akosi mľandravo, chvíľkovo, zachmúrene...
Keby nie menších detí ani by som nevidela úsmev, radosť a spontánnosť....
Zatvárame sa doma do svojich svetov, hľadíme na monitory našich počítačov, pridávame si na sociálnych sieťach nových priateľov s ktorými sotva pozdravíme a snívame o tom, že budeme mať väčší byt, krajšie auto, lepšiu prácu, luxusnejšiu dovolenku.....prípadne skvelý nezáväzný sex s charizmatickou osobou....
Koho skutočne poznáme? Aj na vlastnú dušu potrebujeme psychológa, aby nám ukázal, kým vlastne sme a čo chceme...
Zaujímame sa o ľudí, ktorí zo zvesenou hlavou a očividným smútkom prejdú okolo nás? Alebo o tom, čo sa deje vo vedľajšom byte?
Zaujíma sa niekto o to, prečo sme smutný my...a čo nám chýba....?
Chýbajú nám priatelia.....radosť z toho, že vidíme kohosi, kto sa nám neobráti chrbtom...
Chýba nám pocit, že niekto stojí vedľa nás a objíme nás, keď máme v očiach slzy.
Chýba nám rozhovor, smiech a vzájomné doberanie sa.
Chýba nám človek, ktorý zaplní prázdne miesta.
Chýba nám obyčajné podanie ruky...ale nie vlažné...a nemé....
Ale asi by si ktosi poklopkal po čele, keby som zazvonila pri susedných dverách a povedala:
„ Prišla som vám podať ruku..."
Kto by ju prijal?
Kto by pochopil, že nejde o recesiu?
Kto by mi dôveroval?
A kto by ju s radosťou vrátil späť?
Homō homini lupus est....
Áno, sme vlci...osamelí...vyjeme v noci na mesiac...a nemôžeme milovať druhého človeka, lebo nemilujeme ani seba samého....
Taká maličkosť....podanie ruky....tak prečo mi to chýba?
