Sadla som si v preplnenom autobuse k žene, ktorá bola akási uplakaná a opuchnutá.
Nepripisovala som tomu nejakú vážnosť, sama som nachladnutá a tečie mi z nosa aj očí, tak som si pomyslela, že ju aspoň nenakazím mojím kýchaním, keď je nachladnutá aj ona.
Vybrala som si z kabelky knihu a chcela ju čítať, no písmenká sa mi v slzách akosi rozmazávali, tak som to vzdala.
Pohodlne som si sadla, oprela si hlavu na sedačku a premýšľala, ako by sa dali vysvetliť isté slová a či to má vôbec zmysel čosi vysvetľovať.
Vtedy som zacítila, že sa žena vedľa mňa akosi čudne nakláňa, až sa úplne zviezla na moje plece.
Prvý moment som si myslela, že iba zaspala, potom som sa pozrela na jej mŕtvolne bledú tvár a pochopila som, že je jej zle.
Automaticky som vykríkla (nič lepšie ma skutočne nenapadlo) a vyskočila do uličky.
„pomôžte mi, tejto pani je zle,“
V buse to zašumelo a skutočne netuším, odkiaľ vstala postaršia pani a prišla nám na pomoc.
Mojej spolusediacej zdvihla hore nohy, prefackávala ju a minerálkou ovlažovala tvár.
Šofér autobusu odbočil z diaľnice a prešiel na prvú pohotovosť v blízkom mestečku.
Akosi automaticky som s tou pani vystúpila a zostala pri nej.
Celá sa triasla a plakala...
„Nebojte sa...bude dobre...“ povedala som prvé, čo ma napadlo.
Žena pokrútila hlavou a vzlykala....
„ Nebojte sa....to sa stane, že človek odpadne, asi ste málo pili...alebo ste nejedli...“
vysvetlila som si jej plač po svojom.
„Dnes...dnes...mi umrela dcérka...“ hlesla
Prááásk...nič....žiadne slovo....žiadna myšlienka....zostala som úplne vygumovaná...
Do riti...tak ja sa tu trápim, že ma ktosi, kto ma nikdy nevidel, ani sa so mnou nerozprával zaškatuľkoval na závistlivú mrchu....a ktosi blízko mňa ma skutočné problémy.
Tomu sa hovorí preplesk.
„ mala 12 rokov....zlyhalo jej srdiečko....“
stále nič....nič....čo jej mám povedať? Ako ju mám utešiť?
Zbytočné...všetko je zbytočné....pre matku, ktorá stratila dieťa.
Spýtala som sa, či nemám komusi z jej rodiny zavolať. Dala mi číslo na svojho cca 20-ročného syna a kým jej v ambulancii tiekla infúzia, tak som mu zavolala.
Prišiel. Rovnako bledý ako jeho matka a obe nás odviezol preč.
V tom aute bolo také ticho....a prázdno....a duto.... , že smútok ním doslova lomcoval a ohlušoval moju myseľ, aj dušu.
Neviem, čo sa stalo tomu dieťaťu...nemala som odvahu opýtať sa.
Ale prišla som domov a svoju Moniku silne objala.
„ Ľúbiš ma, mami?“ usmiala sa.
„Ľúbim....a som rada, že si doma.“
