Probus:
Na dvor priviezol šéf nového psa z Ruska....bol nádherný, krásne osvalený, pekná ušlachtilá hlava, vynikajúci postoj....užasný anglický buldog. Len bol príliš veľmi opatrný, nedôveroval nám. Vždy, keď pristupujem k akémukoľvek zvieraťu, tak sa mu prihováram, a sledujem jeho reakcie, či sa môžem priblížiť bližšie...tak som ho oslovila:
„Probus," pes sa na mňa pozrel a ustúpil dozadu....voliéru ešte nepovažoval za svoj domov.
Otvorila som dvierka a kľakla si k nemu na dlažbu a vystrela k nemu ruku s piškótou, nedôverčivo ma začal ovoniavať a ja som sa mu prihovárala...piškótu si však nezobral.. a mne bolo ľúto, že som si nezískala jeho dôveru. Dokonca odmietal aj žrať, iba pil vodu. Už sme sa báli, že ho budeme musieť vrátiť pôvodnému majiteľovi a náš chov by prišiel o vynikajúce potomstvo, ktoré nám mohol dať... Keď ma napadlo, že ho vyčešem, všetky naše psi totiž mali česanie radi. Pustila som si ho vonku, a nechala nech všetko poovoniava, len potom som k nemu prišla a začala ho kefovať...páčilo sa mu to a pokojne stál. Ani netuším prečo, asi pod tlakom sovietskych filmov z detstva, mi pripadal ako udatný neporaziteľný ruský Ivan a tak som mu zo srandy povedela : Zdravstvuj Ivánuška, kak ti krasívij...." no a to ste mali vidieť toho psa, ako sa napol, zapózoval a ja som mu neustále opakovala po rusky, aký je pekný...a na ďalšie „Zdravstvuj" mi podal labku. A neustále pózoval, obracal sa zo všetkých strán, aby som si všimla, aký pekný v skutočnosti je.
Musela som sa smiať a hneď som zavolala šéfa, nech sa ide pozrieť ako Probus ožil a ako sa chytil do žrania... Tak som si vtedy pomyslela, že naozaj niekedy, keď nám ktosi nerozumie stačí nájsť len jedno slovo, ktoré toho druhého naštartuje. A je úplne jedno, či sme človek , alebo zviera, pochvalu máme radi všetci.
Chana
Chana je tiež anglický buldog, je to vynikajúca starostlivá matka, ale neznáša sa s inými psami, pretože sa neustále bije a provokuje, takže má sama búdu aj voliéru a ani pletivo nemôže mať s nikým spoločné, pretože ju to nekonečne irituje, keď sa niekto pozerá ako ona žerie, alebo spí. Našich psov nechcela, aby ju nakryli, bila ich, tĺkla a hrýzla, tak sme ju vozili do Dunajskej Stredy k cudziemu psovi...no, Maďar, nemohla ho uraziť, lebo si nerozumeli...
Na nakrývanie, aby bolo úspešné, treba ísť minimálne 3 x, nie je to klasické, lebo angl.buldogy sú prešľachtené psy, uskutočnňuje sa umelá inseminácia, ale kontakt je potrebný, inak ...no nebudem vám to vysvetľovať, asi chápete...V tej dobe som mala na ruke ekzém a nemala som čas nejako vybehávať lekárov, tak sa mi pekne rozšíril a náramne svrbel. Mama už bola na mňa nahnevaná, že to mám od psov, a že mám konečne od nich odísť preč a nájsť si lepšiu robotu, čistú v kancelárii....no, zase som sa kamsi odtárala (nevanka moja, koho ti pripomínam ?) Takže, išli sme autom do DS, Chana mi sedela pri nohách, lebo za nič na svete sme ju nemohli dostať do prenosky a vložiť do kufra, ja som ju hladkala a ona podriemkavala a hrozne chrápala. Naraz sa strhla a začala ma nejako intenzívne ovoniavať, potom mi nosom búchala do ruky a odstrkovala z nej rukáv košeli...Odhrnula som si teda rukáv, čo chce a ona mi ovoňala ekzém a začala ho olizovať. Bola nekonečne vytrvalá, olizovala mi predlaktie celú cestu do DS a späť...A potom aj 2,3, a 4 raz, keď sme išli na nakrývanie. Neviem prečo to urobila, ale ekzém mi začal miznúť...a ja keď som si všimla, aký účinok majú jej sliny, chodila som za ňou aj inokedy a ona ma statočne „liečila" ďalej. Túto suku som si nekonečne zamilovala, potom chcela, aby som ju aj na výstavách predvádzala aj ja a hoci je nekonečný búrlivák ,hocikedy, keď ju prídem pozrieť, ide zvaliť plot, aby ku mne prišla a mohla som ju hladkať a maznať sa s ňou. Verte mi, robím to rada, je to úžasný pocit, keď viete, že vás ktosi tak zbožňuje, že mu je vaše zdravie prednejšie ako to jeho.
Jack
Jack je angl. bulteriér, čiže bojové plemeno, ťažko zvládnuteľné a človek musí byť na neho tvrdý, aby ho vychoval k poslušnosti. Koluje v ňom divoká, výbušná a dravá krv.
Pokiaľ som nemusela, tak som sa k „bulíkom" radšej nepribližovala. Nebála som sa ich, no nemala som ich veľmi rada, pretože zabili niekoľko malých jorkšírikov, ktorý sa k nim dostali a aj medzi sebou zvádzali neustále škriepky, čo končili krvavými ranami.
Raz mi vtedajší šéf hrozne vynadal, nepamätám si príčinu, no bola som z toho dosť roztrasená a mimo. Nakázal mi urobiť dokonalú očistu bulíckych búd, tak som si zobrala dve vedrá, mop, škrabku, handričku, kefu a išla na to... no po tvári mi stekali slzy, plakala som ako divá...nestačila som si všimnúť, že bulíci na mňa trochu vyorane hľadia... Tiež som nevnímala, že hoci som ich pustila všetkých naraz, vôbec sa nebili, len stáli pri plote a pozorovali ma. Utierala som si slzy a tvár som mala špinavú od prachu a srsti a nánosov v búdach...Vtedy som ucítila, že sa ma cez pletivo , ktosi dotýka...obrátila som sa a tam stál Jack a uprene ma pozoroval.
„Čo je ty, darebák?" oslovila som ho trošku namrzene. V jeho očiach bola akási panika...
„ČO je, Jack? Čo chceš? „ znovu som sa ho opýtala...
Začal kňučať a labkou hrabať po plote, myslela som si, že tam čosi má, že si pichol do labky nejakú triesku, že ho to bolí, tak som vyšla vonku a chcela mu labku pozrieť. Ako som však vyšla von, vyskočil na mňa, objal ma predným labami a začal olizovať tvár...Rozplakala som sa viac a on kňučal a olizoval ma ešte intenzívnejšie...akoby ma chcel utešiť a povedať: „neplač, ja ťa mám rád..."
Vtedy som pochopila, že nikto, akokoľvek zlý a nepríjemný, nie je len čierny...a že v každom z nás je kúsok dobra, ktoré sa chce predrať na povrch, keď príde jeho chvíľa. Takže vám nemusím hovoriť, že aj Jacka som si obľúbila.
