Dnes má 63 a vie presne, čo mu dnešok prinesie.
Opatrne sa posadil, počúval zvuky, ktoré sa niesli z kuchyne. Jeho žena začínala variť a ako vždy vo veľkom, trieskala hrncami a všetkým, čo jej prišlo pod ruku...
Vzdychol si, pretože si vybavil, čo bude nasledovať. Už o chvíľu vletí do izby,
vytiahne rolety a s krikom sa do neho pustí:
„Ty lenivé spráchnivené drevo, ešte vždy sa vyvaľuješ v posteli, nič mi nepomôžeš, bež do obchodu treba mi kúpiť múku, cukor....v Kauflande majú akciu, musíme ju využiť....no teba nič samého nenapadne....čo som si to vzala za hlupáka darebného...“
Dvere sa naozaj rozleteli a spustila sa kanonáda slov. Nepočúval, automaticky zosunul nohy z postele, boleli ho...veľmi, opatrne ich kládol pred seba a smeroval do kúpeľne.
„Čo sa mi tu šmochceš...pridaj, dobre vieš, že dnes treba zaplatiť splátku za okná...“
Splátku....úplne by zabudol, dnes je predsa 20-teho....
Okamžite pookrial. To preto sa mu dnes sníval ten sen o mladej žene, už vedel, komu patrila tá tvár, okrúhla, s hlbokými zelenými očami, milým úsmevom....
Dnes dával väčší dôraz na osobnú hygienu, aj sa oholil, použil novú vodu po oholení, ktorú mu darovala na Vianoce vnučka.
„Si sa nasmradil, ty starý kocúr...“ zašomrala žena, keď okolo nej prechádzal. Snažil sa nevšímať si jej štipľavosť. Obliekol si čistú košeľu, nohavice vyhladil....a podvedome sa usmieval...
„Pôjdem s tebou...“ začul manželkin hlas.... Srdce mu prestalo trepotať šťastím...no nemohol oponovať, pretože by si to všimla a zase by dostal hubovej...
„Ja sa zastavím u kaderníčky a ty pôjdeš zaplatiť splátku...“ plánovala a on sa znovu potešil...
Nechcel, aby žena išla s ním, miloval tie chvíle, keď si sadol do kancelárii malej firmy s plastovými oknami a mladá žena mu vypisovala bloček. Popri vypisovaní mu urobila čaj a čo je hlavné rozprávala sa s ním...
Aj dnes sedela vo veľkom otočnom kresle a sústredene klepala do klávesnice.
Nepatrila práve medzi modelky, ale jemu sa vždy viac páčili rubensove ženské krivky, ako nejaké podvyživené bezduché krásky.
Keď vošiel dovnútra, okamžite vstala a podala mu ruku.
„Dobrý deň, pán Račes, rada vás vidím.“
„Dobrý deň, pani Urbanová, ako sa máte?“
Usmiala sa, „Keď vás vidím, tak je to hneď lepšie. Opäť ste ma prišli potešiť svojimi zážitkami? Tak vravte čo máte nové, a ako krásne dnes voniate, to je Nivea, že?“
Zasypala ho otázkami a on sa okamžite sa rozhovoril.
Spomenul vnučku, čo mu kúpila vodu po holení, ako sa jej darí študovať, hovoril o záhrade, kde pestoval ovocné stromy a rôzne bylinky, o svojej záľube rádioamatéra a „chalanoch“ s ktorými sa pri tomto koníčku stretával. Pri nej sa nemusel kontrolovať, mohol hovoriť o čomkoľvek a ona prikyvovala, smiala sa....
Smiech mala nádherný, zvonivý, vchádzal mu do kostí a roztepľoval ich. Zase mal pocit, že ho nič nebolí, že....
Najradšej by tú mladú ženu vzal do náručia, tancoval s ňou po tejto veľkej kancelárii, počúval jej smiech, jej hlas, vnímal jej vôňu....
Do vnútra vošiel nový zákazník, poprosila ho, aby chvíľu počkal a on vedel, že „dnešok“ sa pre neho skončil.
Poďakovala sa mu, podala mu ruku....nemala na nej obrúčku.....vedel, že je rozvedená, už dávnejšie mu to spomínala, keď sa súžil, že aj jeho dcéra sa bude rozvádzať, vtedy sa ho snažila upokojiť, že to nie je ani jeho chyba, ani hanba..
Muž, čo nechal takúto ženu, musel byť hlupák....“Hlupák“, nadával mu v duchu...
„Tak zase o mesiac.“ povedal na rozlúčku....
„Áno, o mesiac, to už bude posledná splátka....“ pripomenula mu.
Akosi zbledol.
„Posledná?“
„Vari sa netešíte? Všetci sa tešia, že to už majú z krku...“ skoro nežne sa mu prihovorila.. a letmo mu pohladila plece.
Prikývol a so sklesnutými ramenami vyšiel von.
Posledná....na čo sa bude tešiť? Kam bude teraz chodiť? Kde sa bude cítiť lepšie?
Akoby ho počula, akoby vedela, čo sa mu preháňa hlavou.. Vybehla von za ním a podávala mu taštičku, ktorú si od rozrušenia zabudol na jej stole.
„Pán Pačeš, ale budem rada, keď sa aj po tom hocikedy zastavíte ...rada vás počúvam, máte taký pekný tón hlasu......“
A už jej nebolo....
Za to oproti ulice zbadal svoju manželku.
„No, poď, taká som rozčúlená, dnes nebola tá hlúpa kaderníčka v robote, vraj má choré decko..., načo to chodí do roboty, keď má malé deti, nech sedí doma a neťahá starých ľudí za nos..“
Znovu nepočúval, mechanicky kráčal a v duchu si opakoval
.- budem rada, keď sa aj po tom hocikedy zastavíte-
A jeho srdce nebolo srdcom starca, ale opäť srdcom mladého muža, ktoré ešte túži žiť.
