Za ten čas, čo je u nás, sme s ním zažili veľmi veľa milých príhod.
O to bolestnejšie je, keď ho vidíme, ako sa pomaličky hacká po byte
a hľadá ten svoj tichý kútik, kde sa utiahne,
alebo niečiu ruku, čo pohladí jeho ubolený chrbátik.
Napriek tomu, že mu odchádzajú zadné končatiny a často sa nevie pohnúť,
stále miluje banány v čokoláde a nahnevane zahrabáva mrkvu, ktorú od malička neznáša.
Čím je starší a čím menej času mu zostáva, tým sú k nemu všetci členovia rodiny vľúdnejší
a pozornejší. Snažia sa mu aspoň milo prihovoriť, pohladiť ho, dávajú mu jeho obľúbené jedlo.
Dokonca mama, ktorá ho nikdy celkom neprijala, mu podstieľa pod seba viac sena,
aby ležal na mäkkom a netlačilo ho podlaha klietky na ubolený chrbát a zatvára okno,
aby na neho neťahalo a nebolo mu zima.
No úplne najúžasnejší je môj otec, sám je to starší pán, má už 74 rokov
a boľavé nohy, chodí pomaličky o palici a často navštevuje lekárov.
V jeden deň, keď mal ísť na vyšetrenie, pomaličky prišiel k nemu Muco
a ľahol si mu k nohám. Kým však k nemu prišiel, párkrát ho zamotalo.
Otec sa sťažka k nemu zohol, lebo sám má obmedzené pohyby, pohladil ho
a tak sústrastne sa mu prihovoril:
„Vidíš, Mucko, obaja sme takí čaptoši, zoberiem ťa zo sebou na ortopédiu?“
Tá chvíľa mi prišla neskutočne dojemná. Dvaja najväčší dobráci našej rodiny tam stáli úplne bezbranní,
ale vyžarovala z nich láska a pokoj.
Možno ma budete súdiť a hovoriť, že prečo nechávame toho králika toľko trápiť
a radšej ho neutratíme...
Odpoviem krátko: Práve preto, že naša rodina je viacgeneračná a podľa skúseností vieme,
že každý jej člen je plnohodnotný a niečím prínosný.
A nie všetko, čo je staré, musí byť zákonite odsúdené na likvidáciu.
Práve preto u nás Muco pokojne dožije svoj králičí život.
