Do košíka vedľa nej hádžem kvety z lipy a ona ma upozorňuje, aby som nespadla do studne, lebo stojím nebezpečne blízko.
Pozerám na jej zošúverenú tvár, z ktorej trčí výrazný orlí nos, na jej zodraté ruky a choré kĺby, pre ktoré sa už roky nevie pohybovať po týchto kopcoch.
Bratia sú niekde na pastve s kravami, starý otec píli s mamou drevo a ja ako vždy robím spoločnosť starej mame.
Vyžaruje z nej pokoj, múdrosť, bolesť....starý otec sa často s ňou vadí, nadáva jej do čaptošiek, ktorú musí celý deň obchádzať, no ona sa na nič nesťažuje ani na bolesť, ani na smútok, necíti sa urazená, pretože vie, že na lazoch je potrebná zdravá mocná žena... a ona...ona je odkázaná len na kuchyňu...
Spomínam si na jej ruky, ktorými mi podávala hrnček mlieka...na hrnčeku bolo dievčatko v kroji a psík...a mlieko je čerstvo nadojené s penou na vrchu, ešte teplé...
, vtedy mi to mlieko chutilo...teraz by som čerstvo nadojené vypila len s nevôľou...
Spomínam si na chlieb, ktorý piekla....a ktorý nám natierala nahrubo masťou a cibuľou..
Na jej príbehy o duchoch, bludičkách, svetlonosoch...na jej obrovský hnev, keď uvidela v našich rukách karty, volala ich čertove obrázky....na bylinky, ktorými voňala a ktorými nás liečila...
Vidím ju sedieť na stoličke, ruky zložené v modlitbe...a s hlavou klipkajúcou k zemi, ako často driemala a ako sme ju poťahovali za konce na šatke, aby sa prebrala... Nikdy sa nehnevala, len sa usmiala a driemala ďalej, a spolu s ňou aj mačky, ktoré sa jej kryli pod širokú sukňu a zohrievali jej boľavé kolená aj členky...
Spomínam si ako znášala starkého reči a aj na deň, kedy tie reči prestali...
Bolo to v jednu noc, keď sa mala teliť krava -prvorodička....všetci sme boli na nohách, lebo starký chodil, nadával, hysterčil...teliatko sa nevedelo dostať vonku...Vtedy povedala starká, nech ju znesú dolu do maštale. V ten rok už nechodila skoro vôbec....starký ju na rukách odniesol vonku, posadil na veľký prietos maštaľných dverí..a ona poťapkala unavenú Belaňu po krížoch, prihovorila sa jej, hladila ju a rukami najprv zvonku skúšala polohu plodu...
Krava sa pod jej tichým láskavým tónom upokojila, lebo starý otec ju len zbytočne krikom rozrušil. A ona vopchala svoje zvráskavené ruky do jej vnútra... a teliatko otočila, pretože v pôrodných cestách nemala predné nožičky a hlavičku, ale jednu zadnú nohu, jednu prednú a zalomenú hlavu...
Odvtedy reči o starkinej zbytočnosti nepadli, teliatko nakoniec bolo krásne a aj Belaňa sa dala dokopy, aby mala veľa mlieka poslala ma starká zbierať alchemilku, z ktorej jej robila odvar a rodidlá liečila čistcom a repíkom.
Spomienky mi vohnali do očí slzy aj úsmev....tak veľmi túžim po pokoji, ktorý táto žena mala...po tom, aby mi znovu položila ruky na moju hlavu a prihovorila sa mi tak, ako vedia len staré mamy : „Dieťatko moje, čo tam po slzách....poď uložíme usušené bylinky do vreciek a ja ti porozprávam o nejakých strašidlách."
Túžim ju znovu vidieť, ako si opiera hlavu o bok kravy, keď ju dojí a ako jej dohovára, aby ju chvostom nebúchala po tvári...
A vtedy si uvedomím, že vonku prestalo pršať a spoza mrakov vyšlo síce zubaté, ale teplé slniečko, do ktorého sa môžem zababušiť, ako do starkinho kožúšteka.
