Starostlivým pohľadom skontrolovala manželovo oblečenie a dovolila mu nastúpiť na sedadlo vedľa šoféra. Starý pán sa naskladal do autíčka , nahlas sa pozdravil a venoval mu priateľský úsmev.
Celou cestou do obchodného strediska rozprával. Hovoril o drobnostiach, o počasí, vtákoch, hojdačke, trávniku, gombíku na šatách,...nikdy nie o politike a vždy sa tešil zo všetkého, čo po ceste uvideli.
Ona mlčala a občas sťažka vzdychla, či ho upozornila, aby neukazoval prstom, pretože vyrušuje šoféra.
Nikdy podobný pár nevidel. Tu v Londýne bolo bežné, že si ľudia na nákupy zavolali taxík, väčšina z nich však s ním nekomunikovala, možno preto, že z jeho angličtiny bolo počuť, že je cudzinec, možno preto, že všetci pozerali film Taxi -Taxi a považovali taxikárov za divných, a možno si len nemysleli, že človek, ktorý ich vezie napr. na letisko, je vhodný na rozhovor. Títo dvaja boli iní, voňali prípravkom proti moliam, mačkami, mliekom, starobou a láskou.
Keď vystúpila, previnilo sa na taxikára usmiala.: „ Prepáčte, viete, on je ako dieťa....má Alzheimerovu chorobu.“
Vedel! Vždy mu to hovorila a jemu sa predsa ten starček zdal neškodný a určite menší blázon, ako ktorýkoľvek iný pasažier.
Znovu ich čakal, zdržali sa skoro hodinu a potom vyšli. Ten pohľad stál za to, skackavým krokom s úsmevom od ucha k uchu a obvešaný nákupnými taškami vychádzal najprv on, zozadu ho doháňala babička.. a hrozne sa hnevala.
„ Zase ukradol čokoládu, myslím, že už ho nemôžem brať so sebou,“ žalovala sa taxikárovi. Ten prikývol, otvoril batožinový priestor ,starčekovi podal vreckovku, pretože mal líca a bradu zamazané čokoládou. Starček sa blažene usmieval a starenka šomrala: „ Iba sa za neho hanbím, stále ho musím kontrolovať, či niečo nevyvedie, či niekam neutečie, ach, ja už nevládzem....“
Jedného dňa vyšla starenka na nákup sama. Taxikár sa začudoval a spýtal sa na manžela, či je chorý. Pokrútila hlavou: „Taká som na neho nahnevaná, vypil ráno našej mačke mlieko z mištičky a zjedol jej granule, musela som ho potrestať, zostane doma...“
„a neutečie z domu?“ obával sa taxikár.
Zavrtela hlavou.. „Spí, dala som mu lieky na spanie.“
Nákup netrval dlhšie ako pol hodinu, no keď prišli späť pred dom, uvideli dvere otvorené dokorán. Prestrašene sa na seba pozreli a vybehli z taxíka von.... Deduško samozrejme v posteli nespal a zmizli aj topánky a kockovaný sveter, ktorý rád nosil... Hľadali ho v okolí niekoľko hodín, no nikde ani stopy, babička plakala a vyčítala si svoj nápad, nezobrať ho so sebou...
Vtedy taxikárovi čosi napadlo, ukázal babičke, nech si sadne do auta a zamierili si to pred obchodný dom. Len čo vošli dovnútra, pochopili, že je tu.
Predavačky babičku poznali, ale nemali na ňu tel. kontakt, preto ju nemohli upozorniť, že deduško prišiel sem pešo a sám.....
Sedel na zemi v chodbičke so sladkosťami, vedľa neho prázdne obaly z niekoľkých čokolád.
Ústa, šaty, dokonca aj mihalnice mal zababrané od tej sladkej hnedej hmoty.
Keď ich zbadal, zoširoka sa usmial, postavil sa a babičku zovrel v náručí. Ona plakala, on nerozumel prečo.
Tak začal vysvetľovať. „Zobudil som sa a ty si tu nebola, ani tašky si nemala v chodbe, tak som ťa išiel hľadať do strediska, pretože by si mi určite tú čokoládu nekúpila...“
Babička zaplatila škodu na čokoláde v obchode, aj taxikárovi dala viac, ako obvykle, pohladila toho svojho obra po ruke. On sa usmial....aj dnes našiel svoje šťastie v čokoláde...
A ona dnes našla svoje šťastie v ňom, pretože v tej chvíli, keď zistila, že ho niet, len vtedy pochopila, že bez neho nie je celá, že nielen on potrebuje ju, ale aj ona potrebuje jeho....jeho úsmev...a jeho veľké teplé ruky.
