Pozerám na ženu stojacu pri truhle najbližšie.
Je bledá, schúlená v kabáte, tíško vzlykajúca, s pohľadom upretým neprítomne dopredu.
Tie najväčšie kvapky sĺz už vyplakala v predchádzajúcich dňoch,
kedy jej oznámili tú správu: „Váš syn je mŕtvy.“
Matka. Nešťastná. Utrápená. So srdcom prebodnutým kopijou,
ktorú jej už do konca života nikto zo srdca nevytiahne.
Počúvam slová evanjelického kňaza, ktorý sa v mene jej syna odoberá od blízkych
a mám pocit, ako by to hovoril on sám.
„Ďakujem ti, mama, že si mi ako jediná žena vždy robila vernú spoločníčku v mojom živote.
Ďakujem ti, že si pri mne stála, aj keď som nebol vždy dobrým synom
a nerobil som ti len radosť.
Odpusť mi, že odchádzam a nepomôžem ti, keď to budeš potrebovať.
Prepáč mi, že som ťa opustil a nechal ťa tu.
Viem, že si to mala so mnou ťažké a že som sa búril možno viac ako iní synovia.
Ale mal som ťa úprimne rád, aj keď som ti to často nedával najavo.
Odpusť mi mama, veď vieš, že chlapci sa potrebujú búriť a robiť veci po svojom...“
Zalievajú ma slzy. Viem, že presne takýto bol.
Tvrdý, drsný, protivný , no v ulite jemný a zraniteľný.
Postojom frajera sa bránil pred bolesťou z ľudskej nelásky a sklamania.
Vyrástli sme na jednej ulici, v jednom dome, ale ako deti sme nemali k sebe blízko.
Naopak, on patril do partie „vyvrheľov“, ja do tej „slušáckej.“
Spojili nás až moje príbehy, ktoré som písala a občas zavesila na SME.
Čítal ich, komentoval a kritizoval.
Začali sme sa stretávať, rozprávať, diskutovať, hádať,
smiať sa na jeho ironických poznámkach o svete, ľuďoch a živote.
A jedným časom aj cvičiť a chudnúť.
Hľadím na truhlu obsypanú bielymi kvetmi a neverím, že tam leží.
Zase ten jeho čierny, nemiestny humor.
„Doriti, Dušan, ty sa nikdy nezmeníš. Musíš mať vždy všetko v paži?!“
A on sa mi v predstave prihovára:
„Havranka, Havranka, a ty zase tak smutne píšeš?
Kedy si prečítam niečo, na čom sa schuti zasmejem?“
Cez slzy pozerám na malé dievčatko, na jeho krstnú dcéru.
Je oblečená v bielych šatočkách s farebnými kvietkami.
Akosi nezapadá do čierneho sveta domu smútku.,
patrí inam... do sveta tých, ktorý svoju púť ešte len začínajú.
Má všetko pred sebou... výhry, prehry, sklamania, lásky, priateľstvá...
Bezstarostne poskočí, pozrie na starú matku a zmätene sa usmeje.
Akoby jej tým nevinným úsmevom dávala najavo, že vždy je tu niekto, pre koho má žiť.
