„Zostaňte tu dlhšie, ak chcete, môžete tu aj bývať..." vyšlo z nej naveľa..
Chvíľu som premýšľala nad vhodnou odpoveďou, ale ona ju vlastne ani nečakala...bola som posledným človekom, ktorý by jej mal pomôcť....
„Ukážte mne aj Adelke svokrov hrob..." vyšlo zo mňa nakoniec...
Vstali sme, obliekli sme si kabáty, obuli čižmy a kráčali chladným mestom....
Adelka sa občas usmiala na mňa, občas na svoju starú mamu a zvedavo pozorovala ulicu, domy, psíkov za bránami a náhodných chodcov.
„Už tam budeme?" pýtala sa každých 5 minút, a trochu mi pripomenula rozprávku o lenivom kocúrovi Garfieldovi...
„Už len chvíľu, vydrž, je ti zima?"
„trošku..."
„tak pridajme do kroku.."
„Starka, poď...utekajme..."
Musela som ju brzdiť, aby sa nerozbehla....pretože svokra zámerne spomaľovala...a do očí sa jej tlačili nové slzy...
„Povedzte mi , kde to približne je, nájdeme si hrob samé.." navrhla som jej.
Rázne pokrútila hlavou: „musím vám to ukázať sama, už keď sme vám neoznámili, že zomrel."
„ a Peter bol na pohrebe?"
Vyslovenie mena môjho bývalého manžela a jej syna ju znovu viac rozplakalo. .
pokrútila hlavou: „dobre vieš, že sa nerozprávali vyše 20 rokov, neprišiel..."
„ Anglicko je ďaleko..." pokúšala som sa ho zastať,
„Veľmi ďaleko." prikývla... „už sa nevráti ,ani jeden, ani druhý."
Mlčali sme...hrob bol zasypaný lístím a kyticami. Zapálili sme sviečky a dívali sa na kvety z ktorých novembrový mráz vytiahol farbu.
„Pomodlime sa, mami." navrhla Adelka
Zopli sme si ruky a odriekali Otče Náš a Odpočinutie večné...
Svokra nevedela slová...čo si všimla aj Adelka.
„Starka, ja ťa naučím modliť, lebo potom starky nepríde rýchlo do neba, keď sa za neho nebudeš modliť."
Svokra sa na počudovanie usmiala a pohladila svoju vnučku po hlave.
„Myslíš, že už nie je neskoro"
Nikdy nie je neskoro, pomyslela som si ja...a usúdila, že je najvyšší čas tejto žene odpustiť.
„Ak chcete, tak na budúci víkend môžeme prísť znovu?"
