Z amplióna znel kňazov výrazný hlas. Hovoril čosi o veľkých schopnostiach malého zrnka,
no on sa radšej zahľadel na protiľahlý kopec posiaty zvyškami snehu,
ktorý majestátnosťou zabraňoval slnku, aby túto malú obec navštívila svojimi lúčmi.
Jeho pohľad síce smeroval pred seba, no myseľ blúdila v minulosti.
Videl v nej vystrašeného, sotva 15 ročného chlapca, čo zo dňa na deň ostal bez matky.
Zmizla z jeho života spolu s otcovými úsporami a jeho perinou.
Občas sa síce objavila, no nikdy nie nadlho a vždy s rovnakým úmyslom.
Zanechávala ho bez peňazí vo vrecku a s horkosťou v srdci.
Pokrútil rázne hlavou s úmyslom definitívne vyhnať boľavú spomienku
a zahľadel sa na truhlu, v ktorej ležala ona, jeho krkavčia matka.
„Prečo vlastne prišiel?“ pýtal sa sám seba.
„Pre mňa je predsa mŕtva už 45 rokov.“
Akási žena sa nad truhlou srdcervúco rozvzlykala.
Sarkasticky sa usmial, pretože tie slzy sa až náramne podobali
na falošné matkine výstupy,
ktorými sa dožadovala pozornosti.
„Tak si ju teda poslednýkrát uži. Máš tu zopár divákov.
No zrejme si neočakávala až takúto mizernú hŕstku“.
Odrazu chcel utiecť, túžil sa rozbehnúť preč. Opustiť túto úbohú spoločnosť
a konečne zabudnúť. Lomcoval ním chlad, hnev, smútok, ľútosť.
Všetky pocity sa z neho drali von, no na povrch vyšlo len pár sĺz.
Zacítil na sebe pohľad svojej ženy.
Čítal z neho jediné slovo: „Odpusti.“
Naklonila sa k nemu, podala mu vreckovku a sotva počuteľne šepla:
„Vydrž až do konca, nech vidí, že ty si ju napriek všetkému neopustil.“
Obrad sa pomaly končil. Kňaz s ostatnými smútiacimi vyprevadil pozostatky pred bránu cintorína.
Tam sa dvere na pohrebnom voze zavreli a auto sa pomaly strácalo z dohľadu.
Nasadil si na hlavu čiapku, ktorú doteraz žmolil v rukách.
Vykročil na parkovisku k svojmu autu.
„Ako sa cítiš?“ spýtala sa jeho žena.
„Neviem. Tak prázdno, nijako.“
„Chceš o tom hovoriť?“ zaujímala sa.
Namietol: „Už som o tom hovoril viac, ako bolo potrebné.
Venoval som jej viac myšlienok ako ona mne.“
Mlčky opustili cintorín.
Hľadela na neho, ako zhrbený nasadá do auta,
ako sa mu čelo zachmúrene stiahlo a tušila, že toto stále nie je koniec.
Možno raz, možno raz sa to 15 ročné chlapča prestane triasť strachom a samotou.
A pochopí, že jeho matka ublížila oveľa viac sama sebe,
keďže sa dobrovoľne striasla najväčšieho šťastia v živote ženy,
lásky vlastného dieťaťa.
