No minulý týždeň urobil niečo, čo ma dostalo....
Sľúbil mi výlet, lebo vedel, že na mňa doma už všetko padá. Nasadli sme do auta, počúvali rádio, filozofovali o smrti a živote, keď sa pred nami zjavila postava - somráka...
Na sebe mal dlhý premočený a špinavý plášť, veľký batoh a .....proste, aj cez okno mi „smrdel" svojím spôsobom života.
„Zoberieme ho,..." povedal rázne Ján.
„Ale...." snažila som sa namietnuť...
„ Tu na diaľnici ho ktosi prejde...nezoberiem si ho na zodpovednosť..."
Skutočne zastal a naznačil chlapovi, aby naskočil.
Ten sa nenechal núkať a rukami-nohami sa snažil vysvetliť kam ide..."Romania"
„Jáj chlapče, ale to ideš úplne na prt...." zasmial sa Ján.
„ a ako si sa sem vlastne dostal?..."
Chlapec, lebo z blízka som mu odhadla tak okolo dvadsať, sa rozhovoril.
Dozvedeli sme sa, že pracoval v Poľsku, že si ich tam najali ako lacnú pracovnú silu, no zle s nimi zaobchádzali a tak sa rozhodol vrátiť sa domov...bez peňazí....
Netušila som, koľko na tom bude pravdy, ale jeho oči boli vystrašené a ubolené.
„Si hladný?" spýtal sa ho Ján.
Prikývol...
Odrazu sme odbočili na výjazd z diaľnice a vracali sme sa späť do nášho mesta.
Zobral ho domov, tam ho nachoval, poslal ho osprchovať, dal mu čistý teplejší kabát a do ruky niekoľko eur.
„Odveziem ťa na iné miesto, tadiaľ chodia kamionisti z Turecka, tí ťa zoberú ďalej ako my."
Netuším, koľko nám mladík rozumel, ale v očiach mal slzy.
Keď sa lúčil, strčil Jánovi čosi do ruky a pošepol mu čosi do ucha.
Bola som zvedavá, no Ján otvoril dlaň až v aute.
Bol tam malý papierik, čosi ako kalendárik so slovami modlitby začínajúcej sa :
Tatal nostru
Care esti in ceruri
„A čo ti povedal?" zaujímala som sa.
„Čosi, ako že ma toto má ochrániť a poslať mi do cesty dobrých ľudí, ako jemu."
Mlčala som....Chcela som čosi povedať....aj som sa nadýchla....no slová neprichádzali.
A vtedy som pochopila, že výrok :-pomoc príde vtedy, keď ju nečakáme...- je pravdivý.
A ja by som ho len doplnila:
-A niekedy aj od človeka, ktorého plášť vedie vietor....-
