Nie, že by sa Matúš Vallo mal obávať. Má za sebou vcelku (hlavne mediálne) vydarené 4 roky na primátorskom stolci a teda môj profesionálny úsudok je, že by mal svoj post obhájiť na ďalšie funkčné obdobie. Nie, že by Ivan Mikloš nechcel byť primátorom hlavného mesta - a to aj napriek tomu (alebo práve preto?), že nie je z Bratislavy. Jeho kandidatúra má však podľa mňa asi aj iný formát, ako bežná účasť v primátorských voľbách.
Niečo mi napovedá, že viac ako o kandidatúru pôjde o istú formu mohutného prieskumu verejnej mienky v silno pravicovom prostredí Bratislavy. Prieskum o tom, nakoľko je dnes odkaz politiky Ivana Mikloša a (zdá sa, že aj) 'Mikiho' ešte stále použiteľný. Pod 'Mikim' nemám na mysli nikoho iného ako bývalého premiéra Mikuláša Dzurindu.
Nedá sa mi sa na veci pozerať inak, ako s optikou, ktorou som popísal veci vyššie načrtnuté. Z povahy a stavu našej politiky (tak vládnej, ako aj opozičnej), v kombinácii s opakovanými pokusmi o vytvorenie mediálneho záujmu (pred časom o oboch, dnes viac len o Ivana Mikloša), mi proste vychádza, že niekdajší výrazní reprezentanti pravice sa chcú pokúsiť o comeback. O normálny politicky návrat. Návrat vo veľkom – s novou politickou stranou. A kandidatúra Ivana Mikloša by sa mohla stať istou formou premostenia dnešných dní s ich plánom. Prečo? Pretože ako kandidát na primátora dostane (logicky) významný mediálny priestor. Bude prezentovať seba. Dá o sebe opäť vedieť, už nie len ako niekto, kto prišiel z Ukrajiny a komentuje jej dnešný vojnový stav, ale teraz už opäť „ako politik“. Čakateľ na volebný výsledok. Popri tom však vytvorí príležitosti na znovuoživenie aj pre svojich podporovateľov: tí mu verejne budú vyjadrovať sympatie a tiež sa tým zmedializujú. Kto to bude? Iveta Radičová, už spomínaný Mikuláš Dzurinda, či prinavrátivší Miroslav Beblavý? Nemám na toto odpoveď, ale čas nám túto otázku zodpovie sám. Môže to byť ale vcelku zaujímavá plejáda mien, ktoré si rovnako, ako značná časť voličstva, uvedomujú, že politika, ktorú máme v roku 2022, nestojí ani za fajku tabaku.
A tak sa nám tu ponúka historicky nepredstaviteľná situácia, že politické postavy, ktoré už takmer klopú na dvere dôchodcovských inštitúcií, budú klopať na dvere voličov a ponúkať im svoj politický program. A paradoxom toho celého je, že akokoľvek si môžeme pamätať nielen reformy, ale aj prešľapy (ak to rovno nenazvem kauzy) Dzurindových vlád (spomienkový optimizmus robí svoje), tak politika, ktorá dnes ovládla našu krajinu, doslova nahráva scenáru, o ktorom píšem. A tak ako všetko to, čo dnes zažívame, aj toto bude pre občanov darček dnešnej koaličnej vlády.
V závere mi dovoľte úvahu na pár riadkov: Ivan Mikloš a vláda, v ktorej pôsobil ako významná persóna, zariadila svojím rozhodnutím, že Bratislava a jej región boli vyčlenení z čerpania prostriedkov z eurofondov. Z dôvodu, ktorý si prvoplánovo vymysleli – je to vraj rozvinutý priestor. Samozrejme, že sa mýlili, ale ak by aj takým bol, hádam nemá potrebu pre ďalší rozvoj? Hlavne preto, že ako špongia do seba priťahuje ľudí z celého Slovenska a tí majú svoje potreby a očakávania. A tak sa teda pýtam, vcelku neformálne, či ten, kto pred rokmi doslova zarezal Bratislavu, je pre obyvateľov nášho mesta zárukou, že sa bude pod jeho „vládou“ rozvíjať v duchu známeho sloganu „Bratislava, krásavica na Dunaji“.
