To ráno ma trošku prekvapilo. To, že som si vzal do práce fotoaparát bolo plánované. Potreboval som nafotiť novú reklamnú akciu a tiež urobiť pár fotografií k októbrovému článku v časopise. Čiže žiadna náhoda. Ráno som stretol kamaráta, ktorý začal hneď z hurta:
„Ideš kuknúť dalajlámu?“. Prekvapil ma.
„Prečo?“ pýtam sa.
Jeho gesto k mojej hrudi je mi jasné. „FREE TIBET“ hlása nápis na mojej hrudi.
„Šak dójde do Blavy, néé!?“ Stuhol som.
„Vážne?“, zadíval som sa mu do očí. Nechce sa mi veriť. Práve včera sme sa o ňom s iným kamarátom bavili. Zvláštne!
„Ak kedy?“ vyzvedám hľadajúc v mozgu akékoľvek zmienky o návšteve dalajlámu na Slovensku. Nič! To je daň za to, že nesledujem televíziu. Tak mi treba.
„Nevjéém. Dneska?“ zneistie. Určite sledoval správy driemkajúc na gauči. Viacej mi nevedel povedať, tak som si zvyšné informácie vygúglil na internete. Internet bol spočiatku skúpy. Musel som otravovať kamaráta, bývalého ochrankára. Čo-to mi zistil, ale dalajlámov program som nakoniec našiel na webe. Potešil som sa. Dostal som šancu uvidieť ho a odfotiť z prijateľnej vzdialenosti. Super.
Z roboty som to mal na skok, takže nebolo čo riešiť. Nechal som si časovú rezervu, aby som „očekoval“ terén a tak som už o tretej sedel na Hodžovom námestí a sledoval pomaly sa zhromažďujúcich ľudí. Začal som si písať tento blog. Foťák som mal poruke. Asi 15 minút pred jeho plánovaným príchodom som zazrel kamaráta. Vôbec ma neprekvapilo, že ho vidím. Takéto akcie obľubuje. Dokonca bol zvečnený ako bojuje za ľudské práva v Číne. Ale zbitý bol na Slovensku.
Dali sme sa do reči čakajúc. Námestie sa trošku zaplnilo. Sledoval som známe tváre zelených, konzervatívcov a podlampových. Prekvapila ma veľká účasť dievčat. Zistil som, že aktivistky majú celkom pekné prsia. V dave sa miešali „nenápadný“ čínsky špióni a naši svalnatí „tajní“ v civile. Fotografov bolo hádam toľko ako protestujúcich. O pol začali protestanti hovoriť. Používali klasické „tlampače“. Nepočúval som ich a Slávo tiež nie. Profíci začali horúčkovito cvakať. Sledoval som čas a ľudí okolo. Fontána, na kraji ktorej stáli rečníci, začala z ničoho nič striekať vodu. Slová rečníkov sa v nej utopili. Párkrát prebehla okolo sanitka so zapnutými majákmi a raz požiarnici. Dav vždy strnul napätím.
Čas predpokladaného príchodu bol dávno preč. Skupinka protestujúcich sa roztrúsila. Novinári odchytili zaujímavé típky. Slávo sa chcel zvečniť s nejakým televíznym reportérom. Podarilo sa. Príjemné oživenie atmosféry čakania. Objavili sa nejaké zamatové celebrity. Napriek tomu som začal pochybovať o tom, že jeho svätosť uvidím. Dav sa zrazu pohol. Najprv to vyzeralo akoby sa pobral do Starého mesta, ale náhle s skrútil k hotelu. Pripadalo mi to logické, tak som sa pridal. Pred hotelom sa začali objavovať policajti. Niečo rozprávali do vysielačiek. Pochopil som. Tak predsa príde. Super. Zaujali sme „pool position“, ale nakoniec sme rozhodli, že sa postavíme viacej bokom. Rozumne.
Stáli sme za hlavnou skupinou fotografov-profíkov. Dáv sa zhustil a ochranka ho začala jemne obrábať. Bol poddajný a prispôsobivý. Ochrankári znervózneli a bolo cítiť, že sa niečo deje. Prvé auto, druhé auta. Zrazu sa všetci nahrnuli naň. Bol tu. Ruky s foťákmi vyleteli hore. Naši ochrankári sa premiešali s tibetskými. Uvidel som ho. Super pocit. Šiel pomaly. Videl som, že niekomu podal ruku. Podávam Slávovi foťák. „Foť!!“ Cez masu ochrankárov sa mu snažím podať ruku. Neverím, berie ju. Dostávam prílev energie. Neviem to opísať. Zbadá moje tričko a pýta sa ma odkiaľ ho mám. Je mu ťažko rozumieť. Breptám, že od kamaráta a že mám rád Tibet. Adrenalín, endorfín a dopamín mi strieka z uší ako z hasičskej striekačky. Ruku mi drží nekonečne dlho. Púšťa ma a berie ruku Slávovu. Som ako v tranze. Vlasy mi stoja a ešte hodinu som zadýchaný ako po maratóne. Dostal som do tela gigantickú dávku šťastia.
Pozeráme na seba so Slávom a nechce sa nám veriť, že to bola pravda. Jeho Svätosť 14. Dalajláma nám podal ruku. Tento deň stál za to. A nebola to náhoda.
