Ako laik sledujem vývoj finančnej krízy. Nie je to však kríza finančná, ale systémová. Je mi ľúto Grékov. Čaká ich ťažké obdobie, ale nič iné si nezaslúžia. Politici si kupovali gréckych voličov budovaním štedrého sociálneho systému. Volič mal plné brucho i peňaženku. To je pre voliča to najdôležitejšie. Nezaujíma ho odkiaľ, za koľko. Hlavne, že je. A na dobré sa veľmi ľahko zvyká. No, ale s plným bruchom sa zle rozmýšľa. Gréci na budúcnosť nemysleli a nie sú jediní. Účet však čaká na nás. Európa musí zaplatiť Grékom odtučňovaciu kúru.
Zaráža ma však jeden fakt. Nikto nepíše a neinformuje o tom, komu Gréci dlžia. Komu nabehne na účet 19. mája osem a pol miliardy eur. Komu sa všetci skladáme? Nie je jednoduchšie dohodnúť sa s veriteľom? Bežne sa to robí. Prečo je to nemožné? Grékom prebehnú pôžičky cez účty a vrátia sa späť. Do nemeckých a francúzskych bánk. Koho teda zachraňujeme? Prečo nie je možné vzájomné započítanie bez drahých a zložitých prevodov?
Ekonómovia budú operovať zložitosťou a previazanosťou finančných trhov. Ja si myslím, že realita je iná. Je to domček z kariet, ktorý sa zrúti ak vytiahnete len jednu kartu. Preto musia Gréci platiť. A Portugalci, Íri, Španieli im na to požičajú. My tiež. Nemáme z čoho, ale to nevadí. To je makroekonomika.
Najtučnejší sú však Američania. Kto zaplatí odtučňovaciu kúru im? S tým tento systém neráta. A komu na účet pôjdu ich peniaze?
