Našou najčastejšou, doslova každodennou naivitou je veriť politikom. Je naivné si myslieť, že politik chce vaše dobro. Ak vám to hovorí, tak kecá.
Politikovi ide o to, aby sa čo najdlhšie udržal pri moci. Aby obsadil, čo najviac mocenských inštitúcii svojimi prisluhovačmi. Kvôli tomu je schopný povedať i urobiť čokoľvek. Imunitu si odhlasoval, aby mohol beztrestne podvádzať. Aby vám mohol klamať v priamom prenose. Za pravdu predsa stíhať nikoho nemôžu. Alebo som naivný ja?!
Je naivné si myslieť, že sudca chce spravodlivosť a preto hľadá pravdu.
Sudcovi ide o to, aby udržal poriadok v systéme. Akékoľvek nesystémové prvky musí označiť, spochybniť a vylúčiť zo spoločnosti. V spleti paragrafov, vyhlášok, odstavcov a novelizácií sa spravodlivosť stratí ako kvapka v mori. Stáva sa, že sudcovia v rovnakých prípadoch rozhodnú úplne rozdielne, ba i úplne opačne, že? Tak kde je pravda? Napríklad niekto ukradne chlieb pre rodinu. Dostane tri roky. A niekto nenásytný ukradne 50 miliónov a dostane rovnako, alebo i menej. Tak kde je spravodlivosť?
Sudcovia majú imunitu. Nik ich nemôže stíhať za ich rozhodnutia. Kde je ich zodpovednosť? Ak by im šlo o pravdu a spravodlivosť, potrebovali by imunitu? Akákoľvek imunita, okrem tej od prírody, odporuje Základnej listine práv a slobôd človeka. Hneď prvej vete. Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach. Sudcov ani poslancov táto neprávosť netrápi. Ide predsa o ich obrovskú výsadu. Pokiaľ to nebude trápiť vás, tak budú mlčať. Tak ste naivný, alebo vás to netrápi?
Na záver ma napadla najnaivnejšia a teda aj najsmiešnejšia otázka.
Ak sa cíti väčšina slovenských sudcov s imunitou diskriminovaná, tak ako sa má cítiť väčšina slovenských občanov?
