Prežívame počas neho radosti i starosti, chvíle neistôt i dôvery, hnevu i vášne, choroby aj zdravia. Spoznávame nových ľudí a strácame tých, čo sme mali radi... Krok za krokom sa približujeme smrti a odďalujeme od svojho narodenia. Je však veľmi dôležité, aby obdobie, čo sa nachádza medzi našim príchodom na svet a odchodom z neho, bolo prežité naplno, aby sme nepremarnili žiadnu príležitosť, nepochovali žiaden svoj sen bez toho, aby sme zaň predtým s naložením všetkých síl nebojovali. A samozrejme, aby sme si uvedomili, že nežijeme len pre seba.
Ľudský život je prázdny bez lásky k druhým. Všetci, hoci mnohí z nás si to nepriznávajú, potrebujeme lásku. Prijímať, ale i dávať. Deliť sa s niekym druhým...
Láska nepozná hraníc. Láska je to, čo pocítil každý z nás, len to možno nazval inými slovami. Láska je tá najdrahšia hodnota, no jej veľkosť si uvedomujeme až keď prestaneme popierať, že sme niekoho ľúbili, ľúbime a budeme ľúbiť, lebo ona jediná – podobne ako naša duša – je večná.
Myslím si, že láska muža a ženy je prekrásna, ale lásku k deťom považujem za niečo viac. Dieťa, ktoré nemilujú jeho rodičia, je stratené, osamelé a veľmi nešťastné. Úprimne povedané takých ľudí nechápem, lebo dieťa má v živote obrovskú dôležitosť a v podstate je vo svojom rannom veku závislé na láske. A deti sú konieckoncov priamym dôkazom, že to, čo si do nich investoval, sa ti vracia aj s úrokmi.
Každučký detský úsmev má nevyčísliteľnú cenu a je dostatočnou odmenou za trpezlivosť, vytrvalosť a lásku. Obdarúvavajú nás svojou čistotou a nepoškvrnenosťou. Cítime sa pri nich znova mladí. Ako znovuzrodení. Ten nádherný pocit je k nezaplateniu... Vari sa ho len nebojíme ? Alebo sa obávame, že niekomu budeme dávať niečo zo seba ? Deti nemajú strach z lásky, tak prečo ho máme my ?
Hovorí sa, že mať dieťa znamená radosti i starosti, ale ja s tým nesúhlasím. Deti sú totiž radosti, pri ktorých zabúdame na svoje starosti. Nepopieram, že po rušnom dni s deťmi môžeme byť vyčerpaní a unavení, ale nie ustarostení. Starosť máme len o ne, keď sú choré a smutné, ale nie kvôli nim... Samozrejme, závisí to aj od nášho spôsobu výchovy a lásky, ktorú im dávame.
Deti musia vedieť, čo k nim cítime, no na druhej strane naša láska k nim nesmie byť - pre ich dobro - ani prehnaná, ani kupčia. Viedlo by to iba k ich rozmaznanosti, sebectvu, prevádzaniu si a opakovaniu príbehu otca Goriota. Musíme sa naučiť rozlišovať to, čo naozaj chcú, čo len musia mať a čo potrebujú.
Čakať a nakoniec aj priviesť na svet maličké stvorenie je chvíľa, ktorá sa nedá opísať slovami. Určite je to vzrušujúci, neopakovateľný, neuveriteľne krásny pocit, ale ani zďaleka tieto slová nestačia na opísanie toho zázraku. Každý však nie je hned´psychicky pripravený na materstvo, prípadne mu to sociálne podmienky nedovo ľ ujú. Die ťa potrebuje nielen lásku, ale i zázemie a č as. Bohužia ľ , niekedy sme nútení zabi ť v sebe ten najdrahší zázrak, lebo nás k tomu okolnosti prinútili. Ale aj tak sa domnievam, že vo ľ ba zostáva len na žene, na nikom inom. Iba ona môže rozhodnú ť. Č i sa zvolí tú alebo onú možnos ť , nesmieme ju odsudzova ť , pokia ľ nepoznáme jej situáciu.
