čase ma presťahovali do sanatória, dali ma do miestnosti s vystlanými stenami. Aj tak som to musel urobiť, nedokázali ma zastaviť... Nebol som chorý..."
Slová doráňaného muža, ktorý si odo mňa pýtal cigaretu pri mestskom parku mi ešte stále znejú v hlave. Snažím sa ich prehlušiť hudbou, alebo myslieť na niečo iné, nedá sa to. Ako by sa aj dalo, keď už bizarnejšie stretnutie to ani nemohlo byť. Večer a pri parku, ktorý je sám o sebe dosť desivé miesto za mnou začal pomaly pokrívkavať muž a postupne zrýchľoval... Všetky hororové filmy sa mi okamžite premietli v hlave a myšlienkami som už blúdil zábermi z kriminálnych seriálov a fotkami môjho zohaveného a zneužitého tela v kríkoch, pri lavičke pokreslenej grafitmi.
Nič také sa našťastie nestalo. Po chvíli prenasledovania som to vzdal, otočil som sa a silnejším hlasom som sa opýtal čo chce. Neodpovedal, len ukázal typické fajčiarske gesto z ktorého som hneď vytušil, že chce cigaretu. Nemal som ich už veľa, vždy si ich prepočítam a vedel som presne, že mám len tri. Cestou z práce som si nezapálil. Prvá keď prídem domov, ďalšiu si dám ráno ku káve a poslednú cestou do práce. Vždy mám presne rozdelený počet cigariet, niekomu sa to môže zdať čudné, ale pre mňa nie je. Proste rád viem čo sa stane a nemám rád prekvapenia ako vtedy. Vybral som z vrecka na polovicu pokrčenú krabičku cigariet a podal som mu jednu. Výborne... Vtedy si vďaka Bohu už pripálil sám a ja som mohol bez problémov pokračovať v ceste mojou každodennou trasou. Otočil som sa a urobil som krok vpred, no teraz zakryčal on. "Hej!"
"Áno?! Čo ešte?" Zakričal som na neho aj ja, pravdaže mi to už prestalo byť príjemné, nie som automat na cigarety. Šiel som k nemu bližšie, jeho kryk bol dosť zachrípnutý akoby zakryčal z posledného a opýtal som sa ho znovu čo chce. Sivé biele vlasy boli také mastné, že v žiare nočnej lampy odrážali svetlo a farbili sa do orandžova, napodiv mal ale nedávno oholenú tvár až na fúzy, ktoré boli už zožltnuté od tabaku. Javil sa mi dosť chorý s jeho ledva narovnaným postojom, doráňanou zjazvenou tvárou a starými okuliarmi. Dlhšie som si ho už nemohol prezerať... Typický šialenec. Najprv mi ukázal predlaktia kde mal nejaké amatérske tetovanie klincom a atramentom ako to robia chudobnejší cigáni, alebo trestanci a samozrejme mi k tomu tetovaniu hneď podal hystorku, vraj to má preto, lebo obesil troch ľudí, ale že sa nemám čoho báť, že už je všetko v poriadku, už ho nesleduje.
Prirodzene mi to nedalo a opýtal som sa kto by ho mal sledovať, či nemám zavolať políciu a zas odpovedal, že nech sa ho nebojím, on mi nič neurobí, lebo už ho nesleduje a vtedy k tomu dodal aj ten prekliaty text ktorý mi znie v hlave už od včerajšku. Nemal by som to riešiť, asi by som na to mal úplne zabudnúť, vstať z postele a začať si pripravovať šaty do práce. Dobre, že som si večer kúpil nový balíček cigariet, inak by som do práce šiel dosť nervózny, nie preto žeby som mal absťák, nie. Ja len mám svoj denný režim a ten rád dodržiavam.
Postavil som sa a cestou do kúpeľne som sa snažil rozlepiť si oči, čo som napokon aj ukončil ľadovou sprchou vďaka predpisom našej milovanej domácej, že teplá voda sa v dome zapína výhradne až poobede. Nemá zmysel prostestovať... Na moje protesty sa vždy spojí s ostatnými staršími ženami zo svojho domového klubu a keď sa do mňa zas pustia všetky naraz, ako to bolo pri poslednom prípade keď som testoval nové stereo, tak to môžem rovno skočiť z okna. Aspoň to by mi možno vyšlo, bývam na piatom poschodí a mám k dispozícii aj podkrovie s krásnym výhľadom na centrum mesta, ale za to čo musím prežívať mi to už naozaj nestojí. No nič, pri vychádzaní zo sprchy som si všimol prvú čudnú vec, ktorá ma zarazila. Ticho. Žiadne modlitby ozývajúce sa z bytu starej Traubnerovej. Tá baba vždy sleduje to, kedy sa sprchujem a keďže mám vetračku spojenú šachtou s jej kuchyňou, tak si veľmi rada zaspieva každý žalm, ktorý stihne nájsť v spevníku a keď vychádzam z bytu už sedí na chodbe a pýta sa ma kedy už začnem chodiť do kostola, že by som mal so sebou niečo robiť a podobné kraviny na ktoré nemám náladu. Možno umrela... Poriadne som sa nadýchol... Zatiaľ nič necítim tak to nechám tak. S úsmevom na tváry som si teda šiel urobiť kávu...
