Chodím po svojom okolí, pozerám na nádherné polia, ktoré majú čaro v každom ročnom období, dívam sa na hviezdy, ktoré svietia na nebi a zamýšľam sa nad nekonečnom vesmíru, počúvam spev vtákov, ktorý je tak nádherný, že človek chce zastaviť aj čas. Ničím nerušená idylka prechádzok po prírode, po lesoch, poľných cestách, po okolí riek...
Zrazu človek lepšie otvorí oči a začne si všímať dedičstvo. Dedičstvo, ktoré v našich končinách zanechal komunizmus, kde sa nič nesmelo, ale niektoré veci sa mohli. Dedičstvo pneumatík v kríkoch, ktoré zdá sa tie kríky asi nezožerú, skládok pri každej poľnej ceste, ktoré sa vytvorili asi sami, igelitov a fliaš v lesoch a pri riekach, ktoré tam nanosili pravdepodobne zvieratá... Áno toto je dedičstvo barbarstva na prírode, ktoré nám zostalo po predchádzajúcej generácii. Ja neviem, prečo sa to niekomu v minulosti zdalo normálne, a preto naozaj neviem pochopiť, keď v dnešnej dobe, keď sa o ekológii píše hádam už aj na toaletnom papieri, ľudia v tejto činnosti, znečisťovania všetkého a všade pokračujú. A kompetentné miesta zostávajú slepé, hluché a nemé.
Ja neponúkam žiadne riešenie, lebo toto je problém každého z nás, nášho svedomia a morálky vo vzťahu k prírode. Chcem len pripomenúť, že Zem máme len jednu a preto máme naozaj len jeden pokus.
Svoju myšlienku zakončím slovami, ktoré som často počúval počas môjho štúdia na SPU: prírodu nemáme zdedenú po svojich otcoch, prírodu máme požičanú od svojich synov.
