Hneď na úvod by som chcel skonštatovať, že tí, ktorí myslia na odčlenenie ďalšieho typu "aziata" sa v tomto prípade mýlia, pretože takou myšlienkou sa v súčasnej dobe kynológovia Kirgizstanu nezaoberajú.Zmyslom tohto článku je však v prvom rade oboznámiť priaznivcov "aziata" so psami krajiny, ktorá sa radí medzi krajiny pôvodu SAO. Podobne ako v iných krajinách Strednej Ázie, aj v Kirgizstane pôvodne psy slúžili na ochranu stád, s ktorými miestni obyvatelia kočovali počas roka.
Kirgizský ovčiak bol potomkom starých dogovitých psov Ázie. Tieto psy vynikali vynikajúco rozvinutým ochranným inštinktom. Boli zlostné v dostatočnej miere a naviazané na svojich majiteľov. Vychovávali ich v kontinentálnych klimatických podmienkach, kde pásli čriedy oviec, rožný statok a často ich používali aj pri poľo-vačke na stepného vlka. Dosahovali kohútikovu výšku 80 cm, mali
hladkú srsť najčastejšie farby bielej a sivej. Tento pes žil a pracoval v skromných podmienkach a neraz bol prinútený zaobstarať si potravu sám.
Začiatkom 30-tych rokov sa kirgizský ovčiak ešte zjavoval na výstavách ako samostatné plemeno. No takmer zmiznutie vlka v hôrnych rajónoch Kirgizstanu a zníženie množstva pastvín bolo príčinou, že sa stratil hlavný dôvod pre pastierov držať pri stádach tieto psy. Postupne boli zamenené za menšie aktívne miestne psy.
80-tych rokov sa začal dovoz vlkodavov do krajiny z okolitých ázijských republík. Z mesta Urgenča (Uzbekistan), ktoré sa nachádza v Chorezmskej oblasti, hraničiacej s Turkmenistanom, priamo z bojových ringov, bolo dovezených množstvo psov. Väčšinou to boli psy síce typické, ale nie príliš zaujímavé pre chov. Privážali sa však aj veľmi zaujímavé psy pravidelného zloženia, urastené, mocné s peknými hlavami. Žiaľ, potomstva nezanechali veľa a aj to, čo zostalo, bolo podobne ako všetci títo aborigéni v rôznych typoch. Jedným z kvalitných dovezených psov bol Sachar, dostatočne veľký, s dobrou kostrou, ťažkou hlavou ladných línii.
Za zmienku stojí Sacharov syn Akkuš, ktorý sa vyznačoval výbornými pracovnými vlastnosťami a exteriérom.
Veľmi zaujímavé psy boli dovezené z oblastí Kirki a Kuški (Turkmenistan). Tieto psy boli pravidelne dovážané V. Barikovom. Vynikali najmä suky, ktoré boli mocné, s prekrásnou stavbou tela, výbornými končatinami a perfektnými líniami hlavy.
Jednou z nich bola suka Babka, ktorá získala okrem iných ocenení aj BOB. Táto suka dala vysoko kvalitné potomstvo. Barikov priviezol aj psa Murgaba a koncom 90-tych rokov psa menom Maš. Tento pes čierno strakatej farby mal hlavu aerodynamického tvaru s takmer žiadnym prechodom od čela k papuli (stopom). Maš bol privezený z oblasti Kirki a neskôr bol vyvezený z Biškeka do Ruska. Medzi hodnotnými psami použitými v chove možno spomenúť aj šampióna z Kazachstanu Ričarda, urasteného psa s vynikajúcimi vlastnosťami, pre ktoré sa niektorí chovatelia rozhodli posilňovať jeho krvnú líniu príbuzenskou plemenitbou. Chovatelia v Kirgizstane zapojili do chovu aj psov nesúcich krv Alača - psa vyvezeného z Afganistanu do Kazachstanu.
V strede 90-tych rokov bol V. Naumovou dovezený pár SAO z Rostovského kraja. Boli to Jug-Chan a Aľva. Tento pes a suka patria k línii Gaplana (majiteľ V. Ajzenberg) a Elbarsa (majiteľ L. Manevič). V. Naumova sa zaoberá chovom SAO dodnes.
Začiatkom 90-tych rokov bol Frolovom privezený finalista Šampionátu Turkmenistanu v roku 1985 - Elbars. Tento veľký pes výbornej stavby tela, plavej farby, patril k línii Bieleho Jekemena. Jeho syna Munkara narodeného v roku 1990 sučke Ajši nazývali "Biely parník" kvôli farbe a veľkosti. Jeho výška činila 83-85cm.
A teraz, ak sme mali možnosť získať uvedené informácie o kirgizských vlkodavoch, môžeme sa spýtať... Aké sú to teda psy? V čom sú podobné "aziatom" iných Stredoázijských republík, alebo sa líšia od svojich "bratov" v Turkmenistane, Kazachstane, Uzbekistane, či Tadžikistane?
ale to nabuduce ...
material som čerpal od B. Kopelieviča.
