V tom mu zazvonil telefón. Strhli sa, on vyskočil z postele a zdvihol ho. „Prosím?“ Na druhej strane linky : „Miláčik kde si ? .... Príď už mi ..... „ Ticho !!!
Náhlivo sa začal obliekať. „Kam ideš láska?“ „Máme problém v práci, súrny zásah, musím ísť, zavolám ti pá.“
A už bežal po schodoch, bral tri naraz. Cestou autom mu vírili myšlienky v hlave počul jej hlas. „Príď! Rýchlo! Plodová voda mi už ......“
Prešiel na červenú. Vrútil sa na parkovisko, vbehol do vchodu. Dvere od bytu otvorené. Čo je? Kde je? Kde si dočerta? Suseda vo dverách. „Už ju odviezla sanitka. Odpadla mi tu na chodbe, kde ste boli? „ Jej posledné slová už nepočul.
Opäť schody. Rýchly dych, pot na tvári i na krku, pripaľoval si cigaretu zároveň ako štartoval auto. Červená, oranžová, aspoň jedna zelená. Na vrátnici nemocnice sa ani nezastavil. Bezpečnostná služba ho dobehla až na pôrodnom oddelení... „Pane, stojte pane !!!“
„To je v poriadku, nechajte ho!“ Práve vyšiel primár do chodby. Sadnite si! Premkol ho strach, zvláštny pocit, mrazenie, sucho v krku. „Čo ? Čo sa deje? Čo je s mojou ženou?“
„ Je mi ľúto pane.“ Ticho ! Ticho ! Ticho !
„Prišla neskoro. Nepodarilo sa zachrániť obidve.“ Zbledol.„Čo?! Ako?! Aké obidve? „Kde je moja žena?!“ Zrazu sa všetko točí, je mu zle.
Vošla sestrička. V rukách malý batôžtek. Podala mu ho. „ Ste jediný koho má pane.“Držal ju v náručí, nežnú a krehkú. Zlatisté vlasy, hebká pokožka, malé pery, malé nežné rúčky. Pery sa naň usmievali, oči vraveli: „Ľúbim ťa !“ Zamrvil sa, zašuchotal a stisol ju ešte viac. Pritúlil si ju k hrudi a mal slzy v očiach.
PeVa
