O dva dni postával hneď od rána na stanici a zúfalo hľadel na informačnú tabuľu. Vlaky sa mihali, vlaky prichádzali a odchádzali. Čo ak príde, čo ak predsa? Neprišla. Ani dnes. Čakal každý deň. Kabát už dávno vzdal súboj s vetrom a on sa pomalým krokom vydal k parku. Ledva kráčal akoby mal za sebou stovky kilometrov, akoby mal za sebou desiatky rokov. Ani čo by ho ťažký batoh zrážal k zemi, prihrbený, ustarostený. Nič ho nebavilo. Spustil sa dážď, kvapky vody sa miešali s jeho slzami čo mu stekali po neholených lícach. Je koniec. Jeho život prestal mať zmysel.
Ráno sa prinútil vstať, nakŕmil posledné rybky v akváriu čo prežili tú hladovku a vydal sa na stanicu. Akoby tie mĺkve stvorenia tušili jeho trápenie, ticho postávali na mieste. Flegmaticky vypúšťali bubliny a nehýbali sa. Nechcelo sa im nič. Presne ako jemu, pomalé kroky od nikiaľ nikam. V mysli vypálená tvár. V mysli otázky. Prečo odišla, vari ju nemiloval? Boli tak šťastní, ako si len rozumeli. Tie nádherné dni, tá súhra, vari už nikdy? Kráčal, kráčal, bolo mu jedno kam, bolo mu jedno kade.
Vošiel do cesty. Neobzeral sa proste len tak kráčal, zamyslený, zasnený. Ani hlasitý klaksón ani výkriky okoloidúcich ho nezastavili. Škrípanie bŕzd, rinčanie skla, výkriky, krv tupá bolesť a tma.....
Prebral sa na nemocničnom lôžku, celý obviazaný, hadičky vôkol neho, tiché pípanie prístrojov. Chvíľu sa mu zdalo že ju vidí, že ho drží za ruku a usmieva sa naň. Keď precitol úplne uvedomil si že je to sestrička. „Pane mali ste nehodu, vošli ste do križovatky, haló pane! Počujete ma?!“ Zavrel oči, nechcel ju počuť, nechcel ju vidieť, chcel snívať svoj sen......
Pokračovanie nabudúce ...
