O pár rokov som sa zúčastnil diskusie o bývalom režime, o ľuďoch čo ho viedli a ľuďoch čo prebrali novú moc do svojich rúk, ľuďoch z tribún, vraj sú to stále tí istí, len kabátiky sú nové. Stále som bránil svojím nadšením ideály „našej nežnej“, stále som veril v dobro, spravodlivosť ľudstva.
Potom sme sa stretli pred kostolom, masy ľudí čakajúc na požehnanie od nového arcibiskupa – tešiac sa z možnosti verejne vyjadrovať svoju vieru a akoby naplnení novou energiou sme kráčali domov požehnaní ...
A život išiel ..., i volili sme nového rektora a ktosi povedal že nie je „celkom čistý“ ale on to poprel a my sme mu verili, my sme ho hájili, veď sme ho poznali. Skvelý kolega – fajn učiteľ – dobrý šéf. Trocha ješitný, ale inak správny chlapík.
A dnes? Dnes po rokoch čítam noviny a zrazu tí, ktorých sme poznali vlastne sme nepoznali. Tí čo stáli na tribúnach, tí čo nám požehnávali v kostoloch, či viedli nás v našej práci (manažéri štátnych, cirkevných a iných organizácií). Zrazu tí, nie sú tí istí a my vieme o nich dačo nové.
Knihy a záznamy píšu jednu pravdu. Ľudia a tuším každý jeden čo mal nejaký záznam vraví svoju pravdu, inú pravdu. Sú tu pamäte národa čo si všeličo pamätajú a pamäte mnohých z nich zlyhávajú. Už si nepamätajú že by spolupracovali a možno nespolupracovali a možno hej. Jeden dokument vraví, že spolupracovali, iný že nie, ľudia sa pýtajú – obhajujú – varujú – búria – vzdávajú – súdia. Nejdem nikoho súdiť, oni najlepšie sami o sebe vedia či a ako.
A potom sa dočítam, že pamäte národa sú chybné že sú tam aj „ti dobrí“ a „všetci čo sú tam“ tvrdia: „sme neboli agenti, len sme čosi kdesi dôležité robili tak nás evidovali“ a kto teda bol potom ten agent, my ostatní? Možno tie pamäte ani nie sú také dôveryhodné ako sa zdajú a možno je to celé výmysel, veriť či neveriť im?
Nie nechcem nikoho súdiť ani moralizovať, len ten zvláštny pocit. Pocit v duši, osudy ľudí, príbehy známe i neznáme čosi čo tu nesedí. Napadajú ma príbehy obyčajných ľudí, čo sa s dôverou spovedali kňazom zo svojich každodenných radostí a starostí. A potom miesto rozhrešenia možno niekto dostal ich do problémov za to, že tam boli, že tam chodili. Napadajú ma príbehy poctivých spravodlivých ľudí čo ráno šli do práce a večer sa nevrátili, ľudí čo nemohli študovať pre svoje názory, zásady a možno ich sused, možno ich šéf – manažér organizácie to o nich vedel, poznal ich názory a oni mu verili, veď ho poznali, taký fajn chlapík to bol.
Nie nehovorím teraz o tom či áno a či nie, či veriť alebo neveriť pamätiam národa. Len píšem a uvažujem, že tých 16 rokov po „nežnej“ akosi cítiť, že už to nie je ono. Že až keď pôjdem niekomu zatlieskať (ak vôbec pôjdem), keď pôjdem do kostola alebo dakoho voliť už to nebude to isté.
Hold ideály a nežná sú preč. Pamäť ostáva.....
PeVa
