PROLÓG
Keď smrť dýcha na chrbát ľudí, ktorých milujeme, cítime neuveriteľne silnú potrebu povedať im slová, ktoré sme si dovtedy z rôznych dvôvodov nechávali pre seba. Vedomie, že nás môžu naši milovaní kedykoľvek opustiť a že sme sami smrteľní dáva životu tú najvyššiu cenu, pri ktorej sú všetky diamanty a zlato iba bezcennými kusmi hmoty. Paradoxne práve prítomnosť smrti pomôže niekedy pochpiť človeku pravdu o ľuďoch, ktorí ho obklopovali. Demyan Štein, ruský vedec pracujúci na vývoji zbraní si začal naplno uvedomovať hodnotu a krehkosť svojho života až teraz, keď bol zviazaný a neschopný pohybu a smrť sa vznášala okolo neho ako duch. Mal pocit, že až teraz sa mu naozaj otvorili oči a pochopil nepríjemnú pravdu. V jeho hlave nebolo miesto pre nič iné, iba iba pre nekonečný prúd výčitiek, ktorý pramenil v jeho svedomí. Chcel by vrátiť všetko späť, ale bolo už neskoro. Musel znášať následky svojich nesprávnych rozhodnutí. Až teraz si uvedomil, že to čo začalo dávať jeho životu zmysel bola iba nastražená pasca. Milujúca žena, ktorá prišla z neznáma bola iba ilúzia, ktorej chcel uveriť. Bola to čierna vdova. Krásna žena, ktorá si získala jeho city iba kvôli nesmierne dôležitým a cenným informáciám ukrývajúcich sa v jeho mysli. Jediné vnemy, ktoré jeho mozog registroval bol kovový chlad podlahy, o ktorú sa opierala jeho tvár a zvláštny pach pripomínajúci čosi nepríjemné, čo prežil v detstve. Zdalo sa mu, že počul hučanie motora, no nebol si istý, lebo dýchal veľmi rýchlo a jeho srdce tĺklo tak silno, akoby sa aspoň ono samotné chcelo vyslobodiť z pevných hryzadiel zajatia. Vtom hučanie motora utíchlo a do kabíny vyplnenej tmou sa razom vliala záplava svetla. Jeho oči boli svetlom oslepené, no po chvíli rozoznali siluetu človeka stojaceho nad ním. Čím viac sa jeho zrak prispôsoboval návalu svetla, tým odpornejšia sa mu zdala tvár, ktorú videl. Človek, ktorý nad ním stál bol mohutný a urastený. Tvár mal hranatú a krutý výraz prezrádzal, že tento muž nepoznal slovo súcit. Najodpornejšia bola jazva ťahajúca sa po jeho tvári. Vtom prehovoril hrubým hlasom pripomínajúcim vrčanie leva:
„Vitaj Demyan. Asi si už pochopil, že tvoj osud sa začal odvíjať novým smerom," Potom sa zasmial a zdrapol Demyana svojou veľkou dlaňou. Hoci Demyan Štein rozumel zložitým vzťahom vo svete mikročastíc ako málokto a jeho predstavivosť bola schopná pochopiť abstraktné pojmy ako čierna diera, či časopriestor, nedokázal si teraz ani predstaviť, čo všetko na tejto pekelnej ceste zažije a kam vlastne trajektórie jeho osudu viedli.
